ĽudiaĽuďom.sk Blog

Venujem sa zákazníkom, ktorí si prišli pozrieť kočík. Rozoberiem im ho, zložím, rozložím už snáď stý krát, trpezlivo vypočujem ich predstavy, poviem im pozitíva tohto typu a pozitíva iného typu, predvediem farebné kombinácie… Potom rýchlo prechádzame k autosedačkám, kde priebeh našej komunikácie je podobný, ako pri kočíku, odtiaľ prejdeme k detským vaničkám, vecičkám, fľaštičkám…

Keď zdvihnem zrak, vidím čakajúcu dvojicu ľudí, ktorí si obzerajú tiež veľmi pekný kočík. Týchto ale poznám. Zuzka a jej priateľ. Čakajú, kedy sa uvoľním a podídem k nim. Zuzke pohladkám bruško.

,,Ako sa máte?

,,Dobre,,- usmeje sa Zuzka.

,,Cítiš už pohyby?,,

,,Ešte nie.,,

Aj my túžime po druhom bábätku už niekoľko rokov. Toľko, že sme už boli zmierení s tým, že druhé už nebude. No a čo, že už nebudeme štyria. Veď aj traja je viac, než len dvaja. O to viac sa teším so Zuzkou a jej partnerom na ich bábätko. Naša debata prešla od detí cez kočíky, vaničky, vecičky, fľaštičky, plienky, dojčenia, až k starostiam a radostiam bežného, domáceho života.

Vždy, keď ma prišli pozrieť, mala ich návšteva podobný priebeh, s takmer rovnakou rozlúčkou- objatím, opäť pohladkaním bruška a pár slovami, venovanými tomu drobčúrikovi.

Ako som si poplakala, keď… Keď Zuzka o bábätko prišla… Keď do predajne prišli a nebolo čo obzerať. Keď sa ich pohľady aj báli zablúdiť smerom k vybranému kočíku.

Nasledujúce obdobie som ležala v nemocnici ja. S bábätkom v brušku a na infúziách. Hospitalizácia bola nutná, pretože v priebehu 5 týždňov som schudla 15 kíl. Ohrozená som bola ako ja, tak aj bábätko. Zuzka pravidelne sedela pri mojej posteli. Rozprávali sme sa o podobných veciach, ako vtedy, v mojej práci. Len už to bolo opačné. Už sa to týkalo mňa.

Obrovskú radosť som cítila a dodnes mám pred očami, ako mi Zuzka, opierajúc sa o nemocničný radiátor, s rukami za chrbtom oznámila, že je opäť tehotná.

,,Bože Zuzi, len si dávaj pozor, ak by sa ti niečo nezdalo, choď k lekárovi, radšej zbytočne, ako neskoro, mali by ťa vypísať na péenku, lebo si nedávno potratila, mala by si….,,- zaplavila som ju ,,dobrými,, radami, samozrejme s tým najlepším úmyslom.

Po mesiaci pobytu v nemocnici ma prepustili domov, kde som ešte pár mesiacov bola na pé-en. No do práce som sa stihla vrátiť, aj napriek protestom mojej lekárky. Veď doma som už bláznila.

Zuzka s priateľom opäť prezerali kočíky. Zuzka mala termín koncom januára, začiatkom februára, ak sa nemýlim a ja v decembri. Ako krásne nám to vydá, budeme spolu kočíkovať.

Ani toto nám však nevyšlo.

A vlastne, čo tam po mne, o mňa vôbec nejde.

Pamätám si, keď Zuzka prišla opäť na návštevu do predajne, kde som pracovala, po jej lekárskej kontrole. Tak nejako sa divne cítila, mala pocit, že ju lekár veľmi bolestivo a zle prezeral. Krvácala. Utešovala som ju, že je to normálne, ale nech sa sleduje a dá info. A nech okamžite ide na vyšetrenie, ak by niečo…

To ,,niečo,, prišlo. Nečakane. A náhle.

Drobček sa narodil v 27 týždni tehotenstva. A mal 960 gramov. Vážil menej ako vrecko múky, či cukru. Menej ako kilo. A bol taký krehunký. 

Keď som ho videla v tom inkubátore… Bol menší, než malý. Menší, než akého malého som si vedela predstaviť. Na hlávke čiapočka. Obrovská malá čiapka. Hadička v nošteku. Dýchal rýchlo a spinkal. A bol taký nádherný. Čistučký, jeho pokožka bola snedá…

Stála som nad ním s vlastným dieťatkom pod srdcom a rozplakala som sa tak, ako asi ešte nikdy. Uvedomujúc si, aký je život krehký. Ako sa všeličo dokáže zvrtnúť. Hanbila som sa Zuzky, že som sa neudržala. To jej asi nepomohlo… A hoci prešlo pár rôčkov, aj teraz mi tečú po lícach slzy…

Zuzka často žartovala, že ona si ma v pôrodnici počká. Počkala. Poctivo odležala a neopustila drobčeka, aj keď to bolo náročné, až do samého konca. Deň, keď ich prepustili, si obidve pamätáme celkom presne.  20.december 2011. Po pichnutí injekcie na vyvolanie pôrodu som ich išla ešte pozrieť a Matúška som držala v náručí. Plná strachu a očakávania, ako dopadne môj pôrod a či Matúška pustia domov. Pustili. Presne 20.decembra 2011. Keď naše slniečko uzrelo svetlo tohto sveta, Maťko už obzeral svoj nový domov.

Malý veľký bojovník Matúško.

Dnes má už dva roky. Tento rok už bude mať tri. V októbri.

Napriek tomu, že majú s maminkou ťažký život plný nie len zdravotných komplikácií, ale aj existenčných problémov, v súvislosti s nedostatkom peňazí, či veľkým otáznikom nad ich hlavami, týkajúceho sa bývania… Ale to je už na ďalší príbeh… Napriek všetkému bojujú. 

Majú jeden druhého, majú priateľov. Majú možnosti. Slabé, ale majú. Napríklad také, že zahodia dôstojnosť a prosia o pomoc. Nie len svojich priateľov, ale aj neznámych, dobrých ľudí.

Okrem zbierky, ktorá prebieha na portáli ĽudiaĽuďom.sk, majú možnosť zbierať vrchnáčiky z PET fliaš. Česká firma ich od nich vykúpi a za kilogram dostanú približne 0,20Eur. A snáď sa nazbiera toľko, aby mal Matúško na liečbu svojich ochorení.

Lebo hoci svoj boj vyhral, následky zostali vo forme DMO (detská mozgová obrna), hydrocefalu a trvalej hadičke v hlávke, krátkozrakosti, pričom jeho zrak sa neustále zhoršuje a jeho najnovšia diagnóza znie: slepota. Na poslednom vyšetrení mu totiž namerali dioptrie č.-18, ale vyšetrenie sa má zopakovať, ktoré potvrdí, alebo vyvráti slepotu. Zuzka verí, že vyvráti. A verím aj ja.

Peniažky Matúškovi pomôžu v rehabilitáciách, masážach, plávaní, či absolvovaní rôznych iných liečení a liečebných postupov tak, aby v jeho zdravotnom stave nastal progres.

Veď stačí tak málo…. A pre nich to znamená tak veľa…

Ďakujeme.