ĽudiaĽuďom.sk Blog

Asi pred dvomi týždňami mi jedna známa rozprávala, ako jej dcéra, ktorá pravidelne cestuje vlakom do Rakúska, porovnáva úroveň cestovania u nás a za hranicami. Mala na mysli vlakové súpravy, stanice, personál.

Nakoľko ja sama využívam na cesty služby železníc, mám tiež možnosť porovnávať. Stanice v Taliansku, Rakúsku a Švajčiarsku sa s tými našimi porovnať nedajú. V poslednom čase cestujem raz za rok s vnúčatami do Švajčiarska. Každý máme 1 batoh a jeden kufor, ja niekedy aj 2. Veď si treba z domu zobrať všetko, čo sa vyplatí so sebou ťahať. A koľko unesieme. Zásoby na 2 – 3 týždne, aby nás pobyt pri mame a dcére vyšiel čo najmenej. Okrem zmrznutého mäsa aj časť úrody zo záhrady. A vajíčka. A jedlo do vlaku. A zo 10 l vody na cestu. Aby sme nič cestou nemuseli kupovať.  A to je ťažké. Vždy si vydýchnem, keď už sedíme v Bratislave vo vlaku smer Viedeň. Bratislavská stanica je kapitola sama o sebe. Tie schody! A deťom treba pomôcť, aj keď sa snažia. Takže v tomto som jej dala za pravdu.

Vlaky. Tie, myslím si, že už sú na úrovni aj u nás. Kým ich nezničia vandali.

Personál. Ten sa mne ťažko porovnáva, keďže okrem svojho jazyka neovládam žiadny. Raz sa mi stalo, že som do Talianska cez Inzbruk cestovala spodnou trasou a to je jednokoľajka. V ten deň v jednom úseku bola výluka a tak v istej stanici bolo treba prestúpiť na autobus. Sprievodca sa všemožne snažil mi niečo vysvetliť a ja som nechápala. Tak odišiel. Myslela som si, že to vzdal. Potom prišiel s iným cestujúcim a ten sa mi nejakou lámanou rečou, ktorú som nerozoznala, snažil niečo vysvetliť. Až keď povedal zázračné slovo BUS, som pochopila. Bolo treba prestúpiť na autobus. V stanici, kde sme prestupovali, už na mňa čakali zamestnanci stanice – spoznali ma ľahko, lebo 2 dni pred cestou som si zlomila nohu a cestovala som so sadrou a barlami. Bol koniec prázdnin a musela som ísť pre najmladšiu dcéru k staršej dcére. Už im asi sprievodca povedal, kam cestujem. Pred stanicou boli 3 autobusy, nešli všetky cez všetky vlakové stanice, jeden bol vyčlenený pre „tranzit“. Pekne ma zaviedli k nemu, ešte mi aj nastúpiť pomohli.

No a asi týždeň po tomto rozhovore som s 10 ročnou vnučkou cestovala z Považskej Bystrice do Ladiec v poschodovej súprave. Ten, kto s týmito súpravami cestuje, vie, že vecká sú vlastne medzi 2 vagónmi a len málo ľudí prechádza z vagóna do vagóna. Je to „v zátiší“.  Za Milochovom som išla túto miestnosť navštíviť. Otvorila som, vošla a skôr ako som si stihla všimnúť, že zvnútra nieje kľučka, dvere sa zabuchli. Možno tomu dopomohla zákruta, možno som do nich buchla. V každom prípade sa ale bezchybne dvere zavreli. Tak som najskôr hľadala na zemi, či nieje kľučka vypadnutá. Nebola. V tom momente aj pominul dôvod, pre ktorý som tam išla. A tak som rozmýšľala, čo spraviť. Volala som vnučke, ale tá pri sebe telefón nemala. Nuž som v pravidelných intervaloch búchala na dvere, že snáď niekto pôjde okolo. Nič. Bola som zúfalá. Bolo mi ľuto Emky. Čo si asi myslí? Nebojí sa o mňa? Zastali sme v Púchove. Do Ladiec bolo ešte asi 12 minút. A búchala som a búchala. Náhoda chcela, že v Púchove nastúpil sprievodca do toho vagóna a počul ma. Otvoril, uľavilo sa mi. Ale aj tak som mu chcela  „vyčistiť žalúdok“. Ale on ma predbehol. Že vraj prv ako zatvorím dvere sa mám pozrieť, či je tam kľučka. A odišiel. Zaskočila ma jeho reakcia. Bol by problém nefunkčné WC zamknúť? Potom sa ale vrátil a ako na ospravedlnenie povedal, že už ho zamkol, lebo vypadla kľučka.

A keď som pri tých súpravách, napadla mi ešte jedna vec. Je fajn, že v súprave sú viditeľné aj počuteľné informácie o zastávkach.  V úseku trate Ladce Púchov sa prerába trať a pri tej príležitosti sa ruší železničná stanica Beluša a bude iba zastávka, odhadujem že o nejakých 1000m ďalej smerom k Púchovu. Lenže nikoho nenapadlo, že informácie pre cestujúcich treba tomu prispôsobiť. Ľudia si už zvykli na to, že keď vlak vyjde z Ladiec, cestujúci je upozornený, že nasleduje zastávka Beluša. Keď vlak prechádza cez bývalú stanicu Beluša, dozvie sa, že už je v Beluši. A vlak nestojí. Ďalší oznam: Nasleduje zastávka Dolné Kočkovce. Tu vlak síce zastaví, ale nie v Dolných Kočkovciach, ale na novej zastávke Beluša. Vlak sa pohne z Beluše, či vlastne z Kočkoviec a dozvie sa, že nasleduje zastávka Púchov. Ach, kde to vlastne sme? Beluša? Kočkovce? A ideme do Púchova, či do Dolných Kočkoviec.  Človek neznalý miestnych pomerov môže byť riadne vytočený. Ako by asi reagoval človek, ktorý to tu nepozná? Chce vystúpiť v Beluši, ale vlak mu tam nezastaví…

Takže naozaj je čo porovnávať.