Pár kníh XII.

Opäť sa mi nazhromaždilo pár prečítaných kníh. Ponúkam z nich krátky výcuc. Možno niektoré z nich zaujmú aj ďalších čitateľov. Tentoraz sú ich autormi J. Bindzár, M. Rosová, P. Juščák, V. Varinský, J. Motulko, A. Strunecká, S. D. Keitt a S. J. Dubner, J. Lynn a A. Jay, F. Takáč, M. Medvecký a kol., H. Charrière, S. Kalný, R. Sloboda, J. Keresteš, R. Arthur, W. Arden. 

Výborné! Iné sa po dočítaní románu Juraja Bindzára s názvom bez dúhy plebejský román nedá povedať. Myslím, že Rudo Sloboda sa obesením pripravil o dielo, ktoré by ocenil. Jeden život, končiaci obesením sa v divadle, sa prepletá aj touto knihou. Krásna židovka, komunistka Sára, je femme fatale. Prežije pokus o znásilnenie od Rusa v SNP, prežije muža, ktorý kvôli nej uteká z domu od hustého otca – gardistu Krúgera, ktorý preto až do konca vojny bičuje každý piatok Sárinho židovského otca a napcháva ho bravčovinou. Nakoniec Sára končí u Štefana Pastuchu, hlavnej postavy, ktorý ju miluje. Pastucha je “kurva komunistická“, ako vraví truhlár Sandtner, či “eštebácka sviňa, vagabund, nič, nula“, ako tvrdí divadelník Somora. Zverstvá páchal už v povstaní a ostalo mu to aj po prevzatí moci komunistami. Ako pritvrdzoval, tak stúpal hore. “Vjéte, nám bolo dycky jasné, kdo sú naši neprijáteljá a čo viac potrebuje komunista, njé?… aby mal jasného neprijátela a múdre vedenjé!“, dumá Pastucha. Keď sa Sára v r. 1968 po príchode Rusov obesí, Štefan plače. “Z času na čas sa musí človek vyplakat, aj ked je komunista, s tým sa nedá nyšt robit, veru njé“. Hoci sa dej knihy odohráva v priebehu celého 20. storočia, kľúčovými pre charaktery postáv sú vojnové roky. “Hrdinov” je tu množstvo a sú skvostne poprepájaní. Nájdeme aj Hlinku, Husáka, Hitlera, Stalina, Beriju, Macha či Tida Gašpara (“Krúger toho smrada nemôže cítiť, koniec koncov v garde ho nikto nemá rád a sympatizovať s Gašparom sa pokladá za veľmi čudné, vlastne nežiaduce“) Asi najpozitívnejším zjavom je starý kňaz – dekan Ivanička, ktorý za Slovákštátu zachraňuje židovské deti či svojho brata – komunistu a ateistu – od istej smrti. Dielo sa končí nečakaným oblúkom po Novembri 89 kapitolou odohrávajúcou sa v provinčnom divadle, kde sedí na vrátnici dôchodca Pastucha. Všetko stále nejakým spôsobom riadi. Má sa naštudovať Hamlet. Celé divadlo sa už teraz trasie nenávisťou, závisťou a falšou… Musím skonštatovať, že bez dúhy je veľmi vydarený román. Skvelý jazyk, farbisté charaktery, strhujúci dej. Žiaden romantický národovecký folklór a sentiment. Nie, práve naopak. Na, tumáš, na, čitateľ! Kniha je mojim čiernym koňom Anasoft litery 2012. A idem si kuknúť Bindzárove staršie veci.

V top 10 Anasoft litera 2012 sa ocitla aj Michaela Rosová s dielkom Dandy. A fakt neviem, čím si to zaslúžila. Je to o ničom. Kvázi dej sa odohráva v Berlíne medzi slovenskou dievkou študujúcou ruštinu (hlavné mesto Nemecka je ideálne miesto na pochytenie správneho prízvuku veruže) a kus sadistickým chlapcom menom Ole. Okrem nich sa tu ešte mihá Annabelle. Hrajú spolu v divadle pre deti. Na život dievke prispieva cez akýsi grant EÚ. Ako knižku najlepšie ocharakterizovať? Asi takto: Bla, bla, bla, bla, bla, bla, bla, bla. Bla-bla. Bla, bla, bla, bla! Bla bla bla? Bla! “Zatiaľ sa môžme túliť. Moje ústa pritúlené k jeho pohlaviu“. Bla bla bla bla bla… “Stále mám akosi potrebu ukazovať sa ženskejšie. Aby som nevyzerala ako lesba. Nič proti nikomu, len by som tak proste nechcela vyzerať“. Bla, bla, bla, bla, bla, bla, bla. “Stretli sme sa všetci traja, neskoro v noci, a išli na porno festival. Po skončení sa v gay klube za rohom konala malá slávnosť.” Bla, bla, bla, bla, bla, bla, bla. “Ole v kúpeľni vracia. Potom sa vyzlečie a uloží ku mne.” Bla, bla, bla, bla, bla, bla. “Ole sa napije a všetko mi to vypľuje do tváre. Schmatol ma za krk a vovliekol do izby.” Bla, bla, bla, bla, bla. “Vkĺzneme naspäť do podzemia.” Koniec. Asi tak. Viac nezmyselného postpubertálneho bľabotania som hádam ešte nečítal. A to z knihy podľa Rosovej Kali Bagala vyškrtal viac než tretinu. Málo, žiada sa mi dodať. Autorky Dandyho a Búcht švabachom by si mohli ruky podať a vzájomne si pre dobro slovenskej beletrie zlomiť perá.

Chuť na slovenskú beletriu som si napravil celkom vydarenou knihou Petra Juščáka V očiach soľ. Odohráva sa na konci “komunizmu” v robotnícko-cigánskej časti Prešova s názvom Šovar, ktorá postupne ustupuje výstavbe sídliska. Ostáva len krčma. Sledujeme osud chlapca so zvláštnym menom Čľopo Ľompa, jeho priateľov a rodiny (otec zomiera pri nešťastí v bani na soľ, sestra sa “spustí”, hysterická matka ju vyháňa…). Už od malička Čľopko rád číta a vystrihuje si z časopisov zaujímavosti, takže ho priatelia volajú Vedec. Chce vymyslieť niečo svetoborné, tak sa pustí do písania “najdlhšieho čísla na svete“. Pomerne šikovný chlapec po vojenčine končí ako kotolník, viacerí kamaráti ako baníci v Ostrave, niektorí v base. Najlepší kamoš Drizňa “nabúral Olinku“, dlhoročnú Čľopovu tajnú lásku a okrem nej aj ďalšiu babu na internáte, s ktorou sa musí oženiť. “Zober si ju (Olinku) a máš decko bez roboty, – povie Drizňa sprisahanecky“. Olinka totiž v novom paneláku dostáva byt hneď vedľa Ľompovcov, takže je od Čľopa vzdialená len tenkou stenou prepúšťajúcou zvuky. Prešov je poddolovaný soľnými baňami. “Mohutné podzemné dutiny s jazerami soľanky krivia magnetické pole a spôsobujú v ľuďoch čudné reakcie, preto sú Šovarčania takí čudáci“. Kniha východniarov musí potešiť, je prešpikovaná peknými slovami a vetičkami ako “dzignúť“, “pale na neho“, “pijačina jak otec“, mladý džad“…Dobré čítanie, 80.-te roky in natura. Juščák sa po Novembri 89 venoval problematike odvlečených občanov do ZSSR, o.i. sa spolupodieľal na silnom filme. Môj otec GULAG.

Historik Vladimír Varinský vydal na UMB BB v roku 2003 monografiu Jozef Vicen a Biela légia. Je zaujímavá už aj tým, že pomerne široký priestor v predslove dostal samotný Jozef Vicen, ktorý konštatuje, že publikácia sa “mýli len v detailoch” a “kvituje ju s uznaním“. Autor rozvádza dobrodružné životné osudy bezosporu zaujímavého Vicena a jeho aktivít v boji proti komunizmu. Tie sa najvýraznejšie prejavili v Bielej légii (BL). BL pomáhala utekať občanom z totalitného štátu, organizovala rozhlasové vysielanie či pôsobila ako spravodajská inštitúcia pomáhajúca americkej okupačnej správe v Rakúsku. Množstvo jej členov režim odsúdil, viacerých popravil, pretože pre ŠtB bola BL kľúčovým nepriateľom. Samotného Vicena v r. 1957 eštebáci z Viedne uniesli a odsúdili na 25 rokov (odsedel si 11). Autor sa dotýka aj problematiky roztriešteného slovenského povojnového exilu (napr. Ďurčanský vs. Sidor atď…). Pre tých z nás, ktorí sme mali šťastie Vicena poznať osobne (či sprostredkovane), je dielo vítaným doplnkom k jeho živým spomienkam Vo víroch rokov. Nie celý národ odovzdane prijal komunistov, mnohí sa mu postavili na odpor. Jozef Vicen, ako člen kolakovičovskej Rodiny a horlivý Kolakovičov žiak, patrí medzi najzaujímavejších. Zaujali ma tiež tieto osudy gr. kat. kňazov: po násilnom zrušení Gréckokatolíckej cirkvi prestúpil do štátom podporovanej pravoslávnej cirkvi 75. r. Michalič a stal sa z neho dokonca biskup. Jeho syn, tiež gr. kat. kňaz, s tým nesúhlasil a skončil v base v Leopoldove. Toto isté sa stalo v rodine Kokinčákovej: otec kňaz prestúpil, syn kňaz nesúhlasil a sedel. Tragický je aj osud blahoslaveného gr. kat. biskupa Romžu z Užhorodu, ktorého boľševici v r. 1947 zavraždili. Prečítajte si to, stiahnuť sa to dá tu.

Po dlhšom čase som si prečítal poéziu. Príjemnú, citlivú knižku Havrania zima, ktorej autorom je básnik katolíckej moderny Ján Motulko. Motulko má so svojimi generačnými druhmi spoločný osud v tom zmysle, že od druhej polovice štyridsiatych rokoch jeho hlas nesmel zaznieť, na chvíľu ho povolili na prelome 60-tych a 70 tych a potom zase trápne ticho normalizácie. Až ponovembrový vývoj ho opäť vrátil do našej literatúry. Roky ticha sú prítomné napr. v básni, podľa ktorej je celá zbierka pomenovaná: Havrania zima:

V havranej zime pije žlč.

A nad ním škrípe vrások mrak.

Nuž dopíš horké a už mlč.

A zavri husle. Odlož slák. 

 

Rodina je pre Motulku posvätná inštitúcia. Teda rodina tradičná, aby bolo jasné:

…že najkrajší dar od Dieťaťa

spod všetkých žiarnych Vianoc stromov,

čo najviac chlapcovi sa ráta,

bol ten náš betlehemský domov. 

Otcovej ruky tvrdý zamat

a rozosmiata šťastná mama.

(Najkrajší dar) 

Vydarená je aj táto vec:

Je tma?

Ani sa mi nezdá.

Jak v zlatom maku

sedí Mesiac v hviezdach.

(Je tma?) 

Tých cca 50 básní, z ktorých sú viaceré umelcovými modlitbami, sa dá prečítať a celkom potešia.

Profesorka fyziológie z LF Karlovej univerzity Anna Strunecká napísala viacero populárno – vedeckých kníh. Jej Doba jedová a Doba jedová 2 sa stali bestsellermi. Jednotku som napriek prvotnej skepse z “profesionálneho” záujmu prečítal (Struneckej totiž môj obľúbený klub skeptikov Sisyfos [J. Grygar, I. Kapišinský…] udelil “cenu” Strieborný bludný balvan za rok 1998” za “šíření bludů a paranormálního myšlení“). Strunecká spolu s prof. Patočkom sumarizuje všetky možné “jedy”, ktoré na človeka modernej doby číhajú. Snáď až na kus pochybné tvrdenia o nebezpečenstve pružín v matracoch a kovových kostíc v “pušapkových” podprsenkách je to pomerne zaujímavé dielo. Je fakt, že o zdravotných dôsledkoch množstva látok ani netušíme. Je fakt, že enormne rastie počet prípadov Alzheimera, astmy, detskej cukrovky, autizmu (1 zo 45 chlapcov, niektoré štatistiky hovoria dokonca až o 1 z 10 chlapcov s nejakou formou autizmu, choroby pred cca 60 rokmi neznámej) atď. Môže za to napr. aspartám (umelé sladidlo)? Alebo masové očkovanie s množstvom prídavných látok vo vakcínach hneď po narodení dieťaťa a potom ešte ix krát? Alebo kozmetický priemysel? Autori sa podrobne venujú viacerým v našom okolí bežným látkam, ktoré na človeka vplývajú a svoje tvrdenia podkladajú pomerne obsiahlou literatúrou. Niekde sa dá súhlasiť aj s expresívnejším jazykom: “Program masového očkování dětí a těhotných žen vakcinou proti H1N1 (prasačia chrípka, pozn.P) představuje největší experiment na dětech a těhotných ženách v historii lidstva a může vyústit do monumentální katastrofy”. Je však jasné, že netreba hneď podliehať nejakým príliš poplašným správam a treba si zachovať zdravý rozum. Ten mne velí, že deti min. do dvoch rokov neočkovať napriek tomu, že to tento ficoštát na rozdiel od väčšiny civilizovaného sveta prikazuje, neprejedať sa (platí aj o liekoch a výživových doplnkoch), nepiť príliš veľa umelo osladených nápojov (ani mi nechutia) a piť víno (viac, ako radí Strunecká). Knihu pomerne obsiahlo zhodnotil aj Sisyfos, hoci aj tento komentár si zasluhuje istú kritiku, predovšetkým v otázke očkovania, ktorú osobne považujem za najväčší prínos knihy Doba jedová. Táto problematika je ešte širšie rozvinutá v pokračovaní Doba jedová 2. Tú som však len prelistoval.

Kniha Freakonomics od ekonóma Stevena D. Keitta a novinára Stephena J. Dubnera sa stala veľmi rýchlo svetovým bestsellerom. Nečudo, číta sa veľmi dobre. Autori sa pozerajú na častokrát známe fakty a skutočnosti zaujímavou, prekvapivou, niekedy až šokujúcou optikou, čo majú samozrejme ľudia radi. Aj keď snáď podtitul Skrytá stránka všetkého je trochu velikášsky. Množstvo vecí však zaujme. Tak napr. pán Feldman roky rokúce dodával do rôznych firiem žemle, za ktoré ľudia platili tak, že hádzali peniaze do pokladničky. Feldman si poctivo robil záznamy. Z nich sa dá kadečo vyčítať. “Pracovníci na vyšších pozíciách častejšie podvádzajú“, tvrdia autori. Za žemle zaplatilo v priemere 87% ľudí. Po 11.9.2001 platili poctivejšie, pred Vianocami platobná morálka klesá. Interesantný je pohľad do zločineckých organizácií v kapitolách “Prečo žijú drogoví díleri stále doma u svojich matiek?” a “Ku Klux Klan a realitní agenti” V 90. tych rokoch 19. stor. bolo KKK zlynčovaných 1111 černochov, v 60. tych rokoch 20. stor. “len” traja. Klan efektívne využíva strach. Podobne ako realitní agenti. Prekvapí aj kapitola o tom, ako podvádzajú učitelia, aby ich žiaci nevyzerali najhoršie. Toto podvádzanie je veľmi podobné podvádzaniu zápasníkov sumo (Čo majú spoločné učitelia a zápasníci sumo?). Viacero kapitol sa venuje deťom, výchove či menám, ktoré americkí rodičia dávajú svojim deťom. Tieto mená sa vyvíjajú v čase a kadečo sa z nich dá vyčítať. Najkontroverznejšou časťou knihy je však kapitola “Kam zmizli všetci zločinci?“. Autori majú teóriu: “Legalizácia umelého prerušenia tehotenstva viedla k poklesu počtu nechcených detí a to viedlo k poklesu kriminality, z čoho sa dá vyvodiť, že legalizácia spôsobila pokles kriminality“. O tomto by sa samozrejme dalo zápalisto polemizovať, celkom dobrú rešerš názorov oponentov tejto teórie priniesol Impulz 1/2012. Autori knihy správne tvrdia, že Ceauşesca zvrhli deti, ktoré on zachránil striktným zákazom interrupcií v Rumunsku. Čaro nechceného! No pre mňa prišlo najväčšie (negatívne) prekvapenie na záver, keď autor novinár Dubner robí z autora ekonóma Levitta (36 r.) “najbrilantnejšieho ekonóma Ameriky“, “geniálneho výskumníka a prezieravého mysliteľa“, “génia“. Takto sa písalo za života o Stalinovi, na mladého Američana sa to proste nehodí, hoci by to aj bola pravda.

Briti Jonathan Lynn a Anthony Jay napísali vtipné dielo o zákulisí vysokej politiky a štátneho aparátu Jistě, pane ministře 1, ktoré sa dočkalo nielen ďalších pokračovaní, ale stalo sa aj úspešným TV seriálom. Jednotka sleduje dlhoročného opozičného britského politika Jamesa Hackera, ktorého strana konečne vyhráva voľby a on dostáva post ministra akéhosi “Ministerstva pro administrativní záležitosti“, čo je “politický hřbitov“. Z kedysi proreformného politika, dokonca šéfredaktora časopisu “Reform“, sa za pol roka, čo sa mu kniha venuje, pozvoľne stáva len obyčajné koliesko v byrokratickej mašinérii. Hlavný vplyv na neho, ako aj na riadenie armády 23 000 úradníkov ministerstva, má sir Humphrey Appleby, fascinujúca postavička zosobňujúca všetko, čo si o byrokracii vôbec dokážeme vymyslieť. Komunikácia medzi Hackerom a Humphreyom je komická, plná suchého anglického humoru, ktorý síce nevyvolá salvy smiechu, ale núti čitateľa neustále sa uškŕňať pod fúzy. Kniha vypichuje pár okruhov tém, kde na seba naráža snaha o reformu a hradba byrokracie. V zásade hradba vždy ustojí svoje pozície. “Ministerstvo mi připomíná ledovec, jehož 9/10 je neviditelných a velice nebezpečných. A já jsem nucen trávit svůj čas kosmetickými úpravami špičky toho ledovce“, povzdychne si nový minister. Jeho ministerstvo by malo “zkrotit úředního šimla“, no “úředníci dělají všechno proto, aby nejen tohoto cíle nedosáhli, ale abychom dosahovali pravého opaku. Bohužel, opaku svého poslání dosahuje většina ministerstev. Ministerstvo pro Commonwealth nás připravilo o Commonwealth, min. průmyslu redukuje průmysl, min. dopravy řídí rozpad dopravy, min. financií nás připravuje o peníze – a tak bych mohl pokračovat dál“, konštatuje Hacker. Veselé sú scénky s výzvou teroristov na likvidáciu Hackera (dostáva ochranku, jeho veľmi vtipná manželka to skvostne komentuje) či s odovzdávaním čestných doktorátov (Hacker sa z nich najprv vysmieva, potom však po ňom zatúži. Oxfordskí profesori potrebujú nejakú dotáciu, no peniaze nie sú. Ako ich získať? “Pořád je ješte volný jeden čestný doktorát” pre pána ministra. “Nikto doopravdy neví, jak vypadá podlézání a servilita, pokud neviděl, co vyvádějí akademici, kteří zblyskli příslib peňěz.”) A tak ďalej. Vydarená, veselá kniha o neveselom štáte. A to je Británia. Našu realitu bohužiaľ lepšie vystihuje Nicholsonova Gorila.

Akurát vyšlo tretie pokračovanie spomienok jezuitu Ferdiša Takáča Dr.h.c. (1920). Knihu vydala jeho rodná obec Chorvátsky Grob a nesie názov Tam ďaleko od mora. Vyšla najprv v Chorvátsku s názvom Tamo daleko, daleko – od mora. Takáč spomína na rôzne zaujímavé postavy zo svojej mladosti, rozpráva o dejinách Chorvátov v Uhorsku a špeciálne na Slovensku ako aj o zážitkoch zo svojho dlhého života. Ako novinár Času, denníka blízkeho Demokratickej strane, sa zúčastňoval na procese s Jozefom Tisom. V deň Tisovej popravy sa bol pozrieť na jeho čerstvom hrobe na Martinskom cintoríne a saleziánsky kňaz Staš im potvrdil, že tam naozaj Tisu pochoval: “vyžiadal som si, aby mi otvorili rakvu. A naozaj v truhle ležal Dr. Jozef Tiso“. Takáča koncom vojny veľmi oslovil profesor Kolakovič. Jeho texty (napr. “Základné črty ľudského poriadku“) prekladal do slovenčiny. “V tých časoch bol Kolakovič na Slovensku pojmom“. Kolakovič – Poglajen bol v Chorvátsku štvancom, musel ujsť. “Predtým redigoval revue „Život“ a tam mal dva vďačné objekty: nacizmus v Nemecku a komunizmus v Sovietskom zväze. Prirodzene, že sa musel skrývať. Chvíľu žil v Splite, ale ani talianski okupanti ho tam nechceli tolerovať. A nato mu, vraj, slovenský vyslanec Cieker v novom Chorvátsku ponúkol pas na Slovensko. Tak prišiel. Bol naozaj neúnavným „evanjelizátorom Slovenska“, ako ho tu zvyknú nazývať. Založil hnutie „Rodina“, prechádzal Slovenskom ako, odpusťte, Ahasver. Bol všade.” Takto si Takáč spomína na osud dodnes stojacej busty A. Bernolákova od Frica Motošku v Bernolákove (Čeklís): Za Republiky mu (Bernolákovi)  pred farou postavili bustu.  Na slávnosti (1937) sa zúčastnil aj minister Hodža. Slávnostným rečníkom bol spisovateľ Tido Jozef Gašpar. Ivanskí stredoškoláci sa o bustu (po Viedenskej arbitráži) báli, reku, čo bude, keď prídu tí s tými kosierikmi (maďarskí žandári) na hlave. Preto nejako hneď na druhý deň došli do Čeklísa aj s vozom vyloženým slamou a tam pred farou sme sa zhŕkli okolití Slováci, študenti z Ivanky a Chorvátskeho Grobu. Bol som medzi nimi aj ja. Kým bola busta na podstavci, zaspievali sme Bernolákovi „Hej, Slováci!“ Potom sme ho s pietou zložili z podstavca, uložili do voza a Ivančania si ho odviezli do Ivanky. Takto sa busta zachránila a neskôr ju vrátili späť pred Bernolákovu faru. Vôbec spomienky na obdobie okolo vzniku Slovenského štátu cez prizmu toho, že Grob bola pohraničná obec, sú pre dejiny regiónu zaujímavé. Milé 150 stranové dielko, len si Grobania mohli s jazykovou a editorskou úpravou dať viac práce (podľa mňa to osoby za tieto veci zodpovedné a uvedené v tiráži, nečítali).

Výstupy ÚPN v podobe publikácií si dlhodobo zasluhujú pochvalu. Iné nemožno povedať ani po dočítaní najnovšieho diela V stopách železného Felixa. Štátna bezpečnosť na Slovensku v rokoch 1945 – 1989, ktorého autormi sú M. Medvecký, J. Sivoš a P. Jašek. Kniha reflektuje celú éru pôsobenia zločineckej ŠtB, tejto “mocenskej opory KSČ“. Na titulke vidíme zakladateľa tajnej polície v ZSSR Felixa Dzeržinského, arcilotra, ktorého výrok “Chladnú hlavu, planúce srdce a čisté ruky” visel v eštebáckych kanceláriách a metódy jeho práce vštepovali našim eštebákom v škole nesúcej jeho meno v Prahe. Obludnosť ŠtB a jej naviazanie sa na komunistickú ideológiu je viditeľná už po r. 1945, zvlášť po nástupe G. Husáka za povereníka vnútra. Pokračovalo to povereníkom (básnikom) D. Okálim. Príkladov je množstvo, za všetky napr. ten, ako Karol Boroš utýral na smrť Tibora Benkoviča. Začali to “akože” vyšetrovať, no umožnili mu prchnúť do ešte vtedy priateľskej Juhoslávie. Po 02/1948 Boroša povolali späť priamo do štruktúr ŠtB. S nástupom totality do ŠtB prišli “sovietski poradcovia“. Pretvárali ju podľa stalinistického vzoru. Do Moskvy na školu KGB sa zas chodili školiť “čechoslováci”. Naučili sa tam hlavne to, že ŠtB musí byť “vždy ostrým mečem diktarury proletariátu“. No a metódy mučenia a perzekúcie obyvateľstva k tomu. Vplyv KGB na ŠtB je jednoznačný, napr. v r. 1972 minister vnútra Kostka podpísal novú dohodu so šéfom KGB J. Andropovom, neskorším šéfom Ríše Zla (ZSSR). Našťastie komunisti sa medzi sebou žrali a mnohých zomlelo koleso, ktoré sami roztáčali. Stalo sa tak v rokoch 50. tych (aj Husák s Okálim na to doplatili, no všetkých začiatkom 60. tych rehabilitovali a tí, ktorí prežili, škodili ďalej) a taktiež v 70. tych (títo “dubčekovci” potom škodili v 90. tych. A vôbec, komunisti škodia doteraz). Nik komunistov po pravde netrestal viac, než oni sami. No čo tam po komunistoch. Pod čižmou ŠtB trpela predovšetkým celá nekomunistická spoločnosť. Čítať dnes eštebácke smernice je zaujímavé. Bojujú napr. proti “trockismu, sionismu, pravicovému oportunismu, tzv. Charte 77, rozmnožovatelům tiskovin, biskupům, kněžím, laickému apoštolátu…(1978)”. Posledným šéfom zločineckej ŠtB bol generálporučík Alojz Lorenc. V decembri 1989 nariadil skartáciu dokumentov ŠtB. Hoci v Čechách dostal 4 roky basy, nesedel. Teda sedel (sedí?). S absolventmi moskovských škôl v Pente. A ešte jedna vec ma napadla po dočítaní tohoto záslužného diela. Koľko stoviek (tisícov) výsluhových dôchodkov musí táto eštebácka chamraď dostávať! A nie malých. Tabuľky s hodnosťami nepustia. Vysporiadanie sa s touto kastou neprebehlo. Nová kniha ÚPN je dôležitým dielom pre pochopenie fungovania totalitného štátu. Vyšla aj v anglickej jazykovej mutácii ako Following the Footsteps of Iron Felix.

Ako tínedžer som žral (autentický?) príbeh nezlomného trestanca z galejí Motýľa od Henriho Charrière. Teraz som si prečítal pokračovanie s názvom Vabank. Motýľ je na slobode a začína nový život vo Venezuele. Pokúša sa vykradnúť banku, odrbáva v kockách, ukradne šperky a podobné lotroviny. Žiaden OK hrdina (a aj text kus sklamanie). Stále snuje pomstu voči tým, čo mu galejami zničili život (štát FR). A na to mu treba prachy. Získava ich kadejako. No čekne Ritu a rozbiehajú biznis s krčmami. Vzdáva sa pomsty a dohľadáva rodinu (sestry atď. Vôbec rodina je naj hodnota „posolstva“ knihy. Otec mu už zomrel, Rita to zistí. „Ocko, tu v tomto dome, kde sme boli takí šťastní s mamičkou a sestrami“…) V r. 1969 vydáva po peripetiách knihu Motýľ a rýchlo sa stáva celebritou „Vo Venezuele ma osobne prijal prezident i caracaský biskup a všetci novinári“. Vabank je spisovateľsky aj námetovo slabší v porovnaní s tým, aké nadšenie vo mne vyvolal kedysi Motýľ. Ale asi je to prirodzené. Aj keď záver Vabanku o vydávaní knihy Motýľ a jej megaúspechu je pomerne zaujímavý a vynahradí čitateľovi slabšiu prvú polovicu knihy. No v skratke, je to na mňa akési príliš „francúzske“ v negatívnom zmysle slova („iba na Montmartri sa mi vyderú z hrdla slová trpkosti“). Originál Paríž 1972, SK preklad a vydanie SPKK 1977, 60 000 výtlačkov!! Autor zomrel v 1973 v Madride na rakovinu.

Novinár zo slávnej éry Smeny (3 roky šéfredaktor) počas odmäku v 60. tych rokoch Slavo Kalný bol za normalizácie tak trochu na indexe. Ako dramaturg 16 rokov pripravoval rozhlasových Bielikovcov. Po Novembri 89 mu opäť začali vychádzať knihy. Po výbornej Zabudnite na Kocha som si prečítal knihu Odsúdení.(2006) Sú to reportáže o rôznych ľuďoch, ktoré ilustrujú 20. storočie. Začína novinárom Gryzlovom. Potomok ruských emigrantov bol v 60. tych rokoch novinárskou hviezdou. Napr. čakal Alexandra Macha pri prepustení z basy. Po okupácii pozval Macha na stretnutie CZ a SK novinárov. Tí sa Macha pýtali hlavne na Husáka: “Čo je to za chlapíka? Ako sa správal v Leopoldove? Nezlikviduje nás?” Gryzlov Husákovi ešte dlho po 08/1968 veril a vypisoval mu listy. Odpovede sa nedočkal…Časť knihy “Kňazi” sa venuje osudom 3 kňazov: J. Tiso, V. Kuna a V. Poláček. Zaujímavá a smutná je reportáž o odpornom morde Cigánov v deň hodov v Pobedime v r. 1928 (“6 mŕtvych, 8 ťažko zr.”, aj detí). Síce pár vinníkov odsúdili na minimálne tresty, no nik sa nepriznal, dedina ostala k zločinu hluchá a slepá. Hrôza. Košičania sa musia potešiť pri čítaní troch “Balád z Hlavnej ulice“. Prvá je o ČS reprezentantovi a slávnom KE futbalistovi Milošovi Klimekovi, ktorý sa po zranení oddal alkoholizmu a umrel v zabudnutí. Ďalšia približuje krásnu osobnosť antikvariátnika Jakuba Beskida z Mukačeva. Východu Slovenska sa dotýkajú aj príbehy o tragickom osude banderovca Burlaka (lapili ho až v Malej Fatre pri Strečne), spory medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi po tom, ako sa v 1968 opätovne obnovovala gr. kat. Cirkev a tá žiadala späť pravoslávnymi užívané kostoly a fary či osudy kolonických jehovistov. Zaujímavé je, ako komunisti – ateisti po zrušení gr. kat. Cirkvi (1950) protežovali pravoslávie. V obci Malý Lipník (ale myslím, že aj inde, pozn. P) vydali rozkaz: “na pravoslávnu liturgiu musia povinne prichádzať všetci komunisti a učitelia. A s učiteľmi žiaci! V poloprázdnom kostole slúžil liturgiu privolaný pop a v prvých laviciach sa modlili komunisti. Dedina sa modlila k Bohu pri kríži v poli…“. Veľmi dobré čítanie. Každá z tých 19 reportáží je zaujímavá.

Dostal som chuť na Ruda Slobodu tak som si po ôsmych rokoch opäť prečítal jeho úplne posledný text Pamäti (vyšiel posmrtne v r. 1996). Pre mňa osobne najoriginálnejší slovenský spisovateľ (chorvátskeho pôvodu: “za Chorvátov sa v Novej Vsi prihlásili iba dvaja ľudia, ja a Peter Pišťanek“, str. 39) nám predvádza celú paletu opisov svojej obce, prírody a rodiny, filozoficko – teologické úlety a úvahy, no proste všetko, čo čitateľ od neho očakáva a pozná z jeho diela. Kniha (143 strán) je poskladaná z 22 viac menej autonómnych kapitol. Takto si povzdychol po tom, ako si prečítal libreto divadla Kráľ Lear, na ktorom bola jeho žena “Pracocha“: “divadlo je písané pre ľudí slušných a citlivých , nie pre mňa a podobných analytikov. Hrôza ide zo superkritických osôb! Pánboh zaplať, dojme ma aspoň vlastná bolesť.” Skvelá je kap. 8, list “Drahej pani“. Vysvetľuje jej svoju filozofiu: “Nie som vôbec teológom, preto je mi ľahké byť originálnym.“. Pani po tom, ako jej vysvetlil rozhovor Boha s Mojžišom a obrátenie sv. Pavla, zaprisaháva, aby pri spovedi pána farára “nezarmucovala” svojou “nevierou” a nesnažila sa “s ním súťažiť a vyhrať“. Sloboda jej píše, že ak tak veľmi chce, môže ho navštíviť aj osobne, ale “v záhrade je hrozný kohút, ktorý ďobe neznámych ľudí a zvlášť v lete, keď máme holé nohy, urobí v mäse hlbokú ranu“. Príjemné pozvanie! Sloboda sa vyjadril aj k pomenovaniu ulíc v panelákovej časti Devínskej N. Vsi. po spisovateľoch “ktorých som osobne poznal“: “Je paradoxné, že v tej istej štvrti je Poničan, ktorý rozhodoval o osudoch mnohých autorov, aj Smrek, ktorý svojho času ledva mohol publikovať, mnohé básne sa mohli zverejniť až po roku 1989. Kolektivista Poničan a individualista Smrek, kolektivista a aparátnik zväzu, a individualista a básnik, ozajstný a večný básnik. Kedysi bola na Poničanovej ulici len mláka a močiar – potom smetisko – hej, ak chceli činitelia znázorniť, že je to pre neho, Poničana, to najlepšie, tak v poriadku.“. V kapitole 15 píše: “Doma som si spomenul, že som kedysi napísal divadelnú hru Vojna s malým Holandskom. Nikdy by ma nenapadlo, že uvidím Holanďanov pred obchodom v Novej Vsi – jediacich nanuk“. Vo viacerých pasážach sa Rudolf Sloboda venuje otázkam smrti, večnosti a samovraždy. Zvláštne čítanie, keď si uvedomíme, že pár dní (týždňov) po ich dopísaní sa autor života dobrovoľne vzdal…

Ján Keresteš je v SK mliekarenskom prostredí známa osobnosť (riaditeľ fy. NIKA, predseda Cechu bryndziarov…). Ako autor či spoluautor vydal viacero publikácií venujúcich sa mliekarstvu, syrárstvu a veciam okolo. Zaujímavá je jeho výpravná plnofarebná kniha v pevnej väzbe a na kriedovom papieri (cca 600 strán) Ovčiarstvo na Slovensku. História a technológie (2008). Kadečo sa človek dozvie. Napr. to, že ovca bola domestikovaná okolo “11 tisíc rokov pred n.l., čo je o 3,5 tisíc rokov skôr, ako svedčia doklady o domestikovaní psa“. Hlavným produktom z mlieka je syr. Pripravuje sa “zrážaním bielkovín mlieka syridlom nazývaným kľag. Ten sa pripravuje zo žalúdkov sajúcich jahniat. Na zakľaganie 100 l mlieka treba 1 dl kľagu.” Keď sa syr pomelie a nasolí, vzniká bryndza. “Zo srvátky, ktorá zostáva po vybratí hrudy syra z gelety sa pripravuje žinčica“. Ovčiarstvo je v Karpatoch historicky krajinotvorným elementom a nezanedbateľná je jeho ekonomická funkcia. “Inštrukcia nádvorníka hradu Strečno z roku 1640 hovorí, že za baču možno zjednať toho, kto od 10 oviec zaručí jeden a pol centa bryndze (t.j. 84 kg)“. Ovca zožerie takmer všetko, “zanechávali len 1,3% nedopaskov, čo boli len jedovaté a aromatické buriny (štiav, bodliaky, mäta), ale dobytok nechával 10,2% nedopaskov a husi až 15%“. V súčasnosti je “na Slovensku najviac zastúpené plemeno zošľachtená valaška (40 – 45%), a cigája (majú čiernu hlavu, pozn. P) (cca 30%). Merinské ovce a krížence tvoria 10 – 15%“. Kedysi bola vlna jedným z určujúcich faktorov úžitkovosti. Dnes o ňu nie je záujem. Do popredia vystúpili mliečne a mäsové vlastnosti oviec. Dobrá ovca dá denne 1 l mlieka. Baran môže mať aj 100 kg. Je okolo toho celá veda. Tak isto aj o spracovaní mlieka na známe tradičné produkty či okolo šľachtenia oviec. Interesantné čítanie. Na potulkách po Slovensku a Haliči rád vyhľadávam salaše a degustujem žinčicu. Budem kúštik múdrejší. Čudné, že táto kniha nie je v žiadnej knižnej distribúcii (aspoň som na ňu nikde nenatrafil).

Po večeroch som synovi prečítal Arthurových Pátračov trojku – Záhada šepkajúcej múmie. Skvelé! Egyptológ profesor Yarborough má doma v sarkofágu 3000 rokov starú múmiu Ra-Orkona, ktorú objavil pred 25 rokmi a teraz sa ju chystá študovať. No múmia k nemu začala šepkať! Nevídané! Na koho sa má zaslúžilý starý pán profesor obrátiť? Veď na polícii by ho vysmiali! Jeho priateľ Alfred Hitchcock mu preto posiela na pomoc troch pátračov. A tí postupne začínajú rozpletať zaujímavý príbeh, do ktorého sa ešte zamotá stratená lýbijská pestrofarebná mačka, záhadná rodina Hamidovcov – predavačov orientálnych kobercov z Lýbie a profesor orientálnych jazykov Freeman, syn egyptológa Freemana (ktorý spolu s Yarboroughom Ra-Orkona objavili a ktorý zomrel za záhadných okolností). No čo sa nestane? Šepkajúcu múmiu niekto aj so sarkofágom ukradne! Načo komu môže byť? Chlapci pátrači sa však ničoho nezľaknú a po sérii dobrodružstiev záhadu šepkajúcej múmie vyriešia. Ako? Fajnovo!

A traja pátrači nezaháľajú ani v ďalšom napínavom prípade – štvorke Záhada zeleného strašidla. V starom veľkom dome, ktorý kedysi vlastnil častý návštevník Číny Mathias Green, sa po tom, ako ho začnú búrať, objaví zelené strašidlo. Vidí ho množstvo ľudí a stane sa z neho senzácia. Záhada pre Jupitera, Petra a Boba ako stvorená! Majiteľka domu, slečna Greenová, žijúca neďaleko San Francisca, sa z finančných dôvodov rozhodla dom predať, hoci kedysi sľúbila, že tak nikdy neurobí. No a strašidlo začne prenasledovať aj ju. A keď sa pri búraní objaví tajná izba s mŕtvolou Greenovej manželky so šnúrou vzácnych “strašidelných perál” na krku, dej sa ešte zdramatizuje. Po perlách totiž túžia viacerí záujemcovia, ktorí poznajú ich cenu. Tá nespočíva v kráse, nie sú veľmi pekné. “Keď sa táto perla vypije rozpustená  v nápoji, predĺži človeku život. Každá perla asi o tri mesiace. Musím mať tie perly. Nič ma nezastaví!“, vraví chlapcom 107 ročný bohatý a veľmi mocný Číňan Won a svoje slová myslí smrteľne vážne. Pre Wona pracujú nemilosrdní zlodeji na čele s Jensenom, ktorí sa ničoho neštítia a pátračov Petra a Boba, spolu s ich novým priateľom Čangom unášajú. Won Jensenovi prikazuje, že ak mu chlapci perly, ktoré sa im podarilo skryť v starej bani, nevydajú, “môže im podrezať hrdlá“. No je tu ešte našťastie prvý pátrač Jupiter Jones, takže hrdlorezi majú proti sebe veľmi šikovných protivníkov. Radosť to po rokoch čítať!

V antikvariáte pri justičáku som našiel ďalších dvoch Troch pátračov. Predavač mi povedal, že Pátrači sa objavia pomerne často, ale rýchlo sa predajú. “Týchto dvoch mi doniesli len dnes ráno“, vraví. Tak som sa do nich večer s Kubkom pustil. Ide o knihy, ktoré napísal prvý pokračovateľ po R. Arthurovi – William Arden (vl. menom Dennis Lynds, známy aj pod pseudonymom Michael Collins). Začali sme Záhadou zmenšujúceho sa domu (č. 18). Pátrači sa stretávajú s profesorom Carswelom a jeho synom Halom, ktorí predajú do Jonesovho bazára veci po svojom nebohom podnájomníkovi, starom Joshuovi Cameronovi. Okrem rôzneho haraburdia aj ním namaľovaných 20 obrazov. No onedlho sa o obrazy začne zaujímať akosi priveľa ľudí a chlapci sa dostávajú do víru nebezpečných udalostí. Na všetkých je len jediný motív – dom, kde Cameron nakoniec zomrel. No hoci sa okolie nemení, namaľovaný domec je vždy menší a menší. Prečo? Joshua Cameron bol výborný maliar, avšak jeho meno je umeleckej obci úplne neznáme. Ako je to možné? Ukáže sa , že spolu s poslednými Cameronovými slovami tvoria obrazy zmenšujúceho sa domu akúsi šifru. Tá má pátračov, ale aj ich protivníkov – medzinárodne hľadaných podvodníkov – doviesť k niečomu veľmi vzácnemu. Môžem prezradiť, že ide (prekvapivo :-) o obraz a že Pátrači opäť uspejú, takže Alfred Hitchcock musí ich prípad uverejniť. Hoci knihu nepísal R. Arthur a knihu neilustroval Jozef Cesnak, aj text, aj obrázky sú vydarené.

V Troch pátračoch sme pokračovali Ardenovou Záhadou stonajúcej jaskyne. V poslednej dobe sa v “El Diablovej jaskyni” na konci údolia patriacemu k ranču “Pokrivené Y” rodiny Daltonovcov neďaleko Tichého oceána začalo ozývať hrôzostrašné stonanie: “Aaaaaahhhhhh – oooooooooooooo – ooooo – oo!” Stonanie vystrašilo obyvateľov. Dospelí ani polícia ho nevedia vysvetliť. Púšťajú sa do toho Jupiter, Peter a Bob. Do príbehu sa zamotáva “historická” postava “El Diabla” z čias kalifornských bojov medzi španielsky a anglicky hovoriacimi prisťahovalcami, ktorého stopa sa končí v jaskyni. Chlapci jeho mŕtvolu – kostru so sombrerom a pištoľou v ruke – nachádzajú. No v jaskyni sa dejú aj iné čudné veci. Kto v nej kope? Jupiter nachádza neobrúsený diamant. Ako sa sem dostal, keď v tejto časti Zeme sa nič také nevyskytuje? Postupne sa rozkrýva celá sieť záhad. Nakoniec je známy zlodej diamantov “Laslo Schmidt” lapený. A čo so vzdychaním jaskyne? Vysvetlené! Z týchto pár “3P”, čo sme v poslednej dobe prečítali, asi najslabšia časť. Ale inak v pohode.

Pri Tichom oceáne nie je o dobrodružstvá núdza. Traja pátrači sa v ďalšej Ardenovej knihe Záhada bezhlavého koňa púšťajú do rozpletania histórie rodiny Alvarovcov, ktorá bola jednou z prvých španielskych rodín v Kalifornii. Teraz si na ich ranč robí zálusk otec Skinnera Norrisa, nepriateľa Troch pátračov. Keď na ranči vypukne obrovský požiar, zdá sa, že Alvarovci o svoj majetok definitívne prídu. No našťastie je tu ešte Jupiter, Peter a Bob. V bezhlavom torze jazdeckej sochy Hernanda Cortésa pri Alvarovskom dome nachádzajú vzácnu kazetu na meč, ktorý Cortésovi daroval španielsky kráľ a on ho za verné služby venoval Alvarovcom. Kde je ale samotný meč? Jeho stopa sa stráca so Sebastiánom Alvarom v roku 1846. Podarí sa ho chlapcom nájsť a odvrátiť tak hrozbu prepadnutia ranču Norrisovcom? Podarí. Vzácny drahokamami vykladaný meč sa nájde, Alvarovci ho predajú Mexiku a za utŕžené peniaze odkupujú aj Norrisov pozemok. Pozitívne ma prekvapilo, ako Američan Arden píše o Cortésovi. Ako o hrdinovi a jednom z najväčších vojvodcov histórie. A nie, ako nás učili v komunistických školách, že chorobami a násilím rozvrátil prekvitajúce indiánske civilizácie. Za choroby samozrejme nemohol a tie “civilizácie” boli už dávno z vnútra rozvrátené, inak by ich 500 vyplašených Španielov nedobilo. Cortésov výkon v Novom svete je obdivuhodný. Fajn, že aj takouto formou sa deti učia. Ja som bol pre lepšie vysvetlenie prinútený prečítať synovi o Cortésovi z celkom vydarenej knihy Objavovanie Ameriky.


Peter Marosz podporuje výzvy

Image 1

Pomoc pri dokončení mostného objektu po povodni.

Prosba o finančnú pomoc obci Bukovce na dokončenie mostného objektu .

Podporiť výzvu

Image 3

Bazilika minor vo Vranove nad Topľou – POMÔŽTE PRI OPRAVE STRECHY

Najprv nám veterná smršť pred 10 rokmi strhla strechu z kláštora. Približne pred 5 rokmi nám stavební statici oznámili havarijný stav veže na bazilike, ktorý sme museli riešiť. Pri oprave veže sa ukázalo, že strecha baziliky nie je na tom o nič lepšie a tiež nemôžeme dlho čakať s jej opravou. Oprava strechy kláštora stála približne 90.000,-€. Oprava veže baziliky stála približne 100.000,-€ . A oprava strechy na bazilike bude stáť asi 50.000,-€. Preto prosíme podporte nás finančne i modlitbou.

Podporiť výzvu

Image 0

Mačky Zvolen

Sme občianske združenie – Mačky Zvolen – dobrovoľníci, ktorí svoj voľný čas a financie venujú pomoci mačkám hlavne pouličným vo Zvolene a okolí....

Podporiť výzvu

Image 0

Priatelia Zeme - CEPA

Priatelia Zeme-CEPA je občianske združenie, ktoré chráni prírodu a krajinu, presadzuje spoločenskú spravodlivosť, podporuje vyvážený rozvoj regiónov a posilňuje účasť občanov na rozhodovaní o veciach, ktoré považuje za verejný záujem. Chceme...

Podporiť výzvu

Image 0

Hornosrnianská dychovka

Zachovávať, udržovať a podporovať tradície v regióne, hudbu a piesne aby bolo zachované pre ostatné generácie a nikdy nezaniklo....

Podporiť výzvu