ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nestáva sa často,  že vám osud do cesty postaví človeka, ktorý vás tým svojim osudom dostane natoľko, že na neho myslíte skoro denne. Veľakrát som si už hovorila, že si prácu nebudem nosiť domov a po tom, ako skončí nakrúcanie, prestanem ako na povel  premýšľať nad osudmi, o ktorých sme točili.  Nejde to. A vlastne  ani vôbec nechcem, aby to išlo 

Netrúfam si zrátať, koľko myšlienok som už venovala pani Milke a jej deťom. Vlastne vnúčatám, ktoré ona považuje za svoje deti.  Od prvého momentu, ako som ich videla, som vedela, že puto, ktoré sa medzi nami pri nakrúcaní vytvorilo, nedokážem len tak pretrhnúť. Na to som si ich až nebezpečne obľúbila.

Reláciu Família nakrúcame zvyčajne tri celé dni, od rána do večera. To je dostatok času, aby ste sa s rodinou, o ktorej robíte dokument, zblížili a aby ste si povedali viac, ako plánujete.  Veľakrát vyjdú na povrch aj veci, ktoré boli bezpečne skryté len v tej vašej trinástej komnate. To je čaro dlhého času, ktorý s rodinami strávite. Je to na nezaplatenie a som šťastná, že v Slovenskej televízii ľudsky chápu, že v prípade ľudských osudov nič neuponáhľate. Že vám doprajú dostatok času, aby ste sa s rodinou, o ktorej nakrúcate, zblížili. Taká práca má oveľa väčšiu cenu ako naháňanie sa a to je aj dôvod, prečo si ma Família hneď získala.

Keď ma pani Milka oslovila, či nemôžem po nakrúcaní napísať blog pre ĽudiaĽuďom.sk, automaticky sa mi vybavilo naše prvé stretnutie. Keď som k nej prišla na „obhliadku“ zmapovať terén  a s diktafónom v ruke položiť celej rodine pár otázok, aby som vedela napísať scenár. Dali sme si kávu a keď začala rozprávať, kládla som si jedinú otázku – koľko toho život dokáže človeku naložiť na plecia….Vlastne, bola tam ešte aj druhá otázka – ako tento príbeh dokážem vtesnať do tridsiatich minút.  Pani Milka toho stihla zažiť toľko, ako málokto. Dva rozvody, tri deti,  zhubný nádor svojho trojmesačného syna, autonehodu, boj s rakovinou,  odchod dcéry od svojich detí, návrat rakoviny… Viacerí by sme to už vzdali a odložili si to na budúci život. Ona nie. Ide ďalej.

Keď jej dcéra prepadla drogám a navždy odišla od svojich malých detí, videla pani Milka len jedinú možnosť.  Vyhrať nad rakovinou, aby sa o ne mohla starať, pretože hrozilo, že pôjdu do detského domova. Ich otec je totiž Tunisan žijúci v Taliansku, ktorý sa o deti nezaujíma a matka sa ich vzdala a nikto nevedel, kde je. Podarilo sa.  Keď sa človek vnútorne naladí tak, že musí vyhrať, na tisíc  percent vyhrá.  To je aj prípad tejto babky. Vyhrala oveľa viac, ako si dokážete predstaviť.

Celá rodina vôbec nežije v luxuse – práve naopak – potrebujú každý cent.  Majú však to najvzácnejšie – jeden druhého. Nepoznám lepšie slovo – ja som miestami naozaj „odpadávala“ z toho,  aké vychované deti sú, čo všetko im babka so svojím synom Robom dávajú. A nie je to len láska, je to cit, empatia….

Keby na Slovensku existovala súťaž BABKA ROKA, pani Milku by som do nej bez váhania nominovala. A som si istá, že by to vyhrala. Poslala by som jej totiž minimálne sto hlasov.