ĽudiaĽuďom.sk Blog

Už dlhšie uvažujem nad tým, či som ja ,,iná,, len preto, že očakávam od iných to, čo by malo byť ich súčasťou. Súčasť ľudskej bytosti je predsa ľudskosť, nie? To predsa vychádza už zo samotnej podstaty ľudského bytia.

No  a potom sú tu jednotlivé zamestnania, ale aj poslania.

Napríklad od lekára očakávam, že ma vylieči, pomôže mi bojovať s chorobou, ukáže cestu, ako nad ňou zvíťaziť. Celé to, bez ľudskosti nejde. O tom, že to býva aj naopak, teraz nechcem hovoriť …

Od psychológa očakávam, že ma vypočuje, poradí, že ma naučí vnímať samú seba. Opäť v spojení s ľudskosťou.

A hoci od murára očakávam kvalitnú, manuálnu prácu, kde by možno ľudskosť nebola potrebná, alebo sa bez nej zaobídeme, očakávam ju aj tak. Možno v tom, že mi poradí, ako a na čom ušetriť tak, aby som neprerobila. Alebo, že si zaúčtuje skutočnú prácu, že ma neošklbe. Veď aj to je prejav ľudskosti.

A čo očakávam od kňaza?

Ľudskosť. Na prvom mieste. A ešte ak je Salezián, ktorý má vychovávať mládež, tak o to viac. O to viac ľudskosti voči deťom, mládeži…

Som človek s chybami. A veru, veľkými. No ctím si človeka a ľudí mám rada. Som rada nimi obklopená, rada pomôžem, rada ich spájam… No a práca s ľuďmi je náročná. Preto sa človek cíti často vycicaný a unavený. Alebo naopak, šťastný. Alebo niečo urobil zle. Alebo sa všetko vydarilo. Nuž, dôvod nech je akýkoľvek a vždy sa nejaký nájde, rada zájdem aspoň v nedeľu do kostola. Pekne sa oblečiem, oblečiem deti, postavíme slepačiu polievočku a na hodinku odídeme z domu. Poďakovať sa Bohu za to, čo sme cez týždeň zažili, poprosiť o odpustenie, alebo len tak, načerpať novú energiu. Uvedomiť si, že vďaka Bohu vlastne robíme to, čo robíme, lebo On nám dáva to, čo potrebujeme. Tešíme sa na to, lebo tam neuvažujeme nad problémami. Tam uvažujeme inak. Tam je NÁDEJ. A o nádeji nám porozpráva kňaz, ktorý omšu v ten deň a tú hodinu vedie. Vysvetlí obyčajnému človeku, náročné Sväté písmo. Slová, čítané na kázni…

A hoci pre deti s rodičmi je v našom kostole vyhradený uzavretý priestor, nevyberiem sa tam. Z jednoduchého dôvodu. Chcem z omše niečo mať. Moje vnútro volá po tom, počuť múdre a pokojné slová. A tam detičky, keď ich je veľa, robia krik a aj napriek umiestnenému reproduktoru nie je počuť absolútne nič. A dnes chcem počuť.

Môj drobec, ktorý má dva roky a ročná sestrina malá, celú hodinu vydržia v kočíku, tešiac sa na spoločný krížik od kňaza. Občas sa natiahnu smerom k fľaši, alebo schovaným tyčinkám a my, vždy pripravené maminy, rýchlo vytiahneme tajné zásoby, len aby deti čuškali a nevyrušovali nás, ale ani kňaza. Nezabránime však ich krátkemu radostnému výkriku, keď pri premenení zazvoní zvonček.

Do konca omše však deti krásne vydržali. Paráda.

Aj keď…

Pred prečítaním farských oznamov kňaz vypustí ,,do pléna,, vetu: ,,Deti, keď majú zlý deň, dozadu. Dozadu!,, a ukázal prstom do zadnej, uzavretej, presklenej miestnosti.

So sestrou sme sa na seba pozreli a po prvý krát som šla domov z omše neskutočne nasrdená. Zlostná. Sklamaná. To myslel nás? Veď deti sa len zasmiali pri zvonení. To je celé. Zažil on už deti, ktoré mali ,,zlý deň,,?! Akokoľvek som sa snažila rozumne a pokojne prísť na to, ako to myslel a prečo to povedal a hľadala som rozumný argument na to, aby som mohla povedať, že mal pravdu, nepodarilo sa mi to. Tá nedeľa veru nebola pekná. To pálenie v žalúdku cítim aj dnes. Nemala by som a bránim sa mu, no nejde mi to.

Ubehol nejaký čas. S deťmi sme na omše chodili. A ja som sa psychicky ,,chystala,, na poznámku od kňaza, ktorý dá najavo to, že nemá rád deti… asi. Moja psychická príprava spočívala v chuti opýtať sa ho verejne, priamo tam, v Božom stánku a pred všetkými na to, či aj pán Ježiš od seba odháňal deti.

Väčšinou tam však nebol. A keď bol, nejakým spôsobom to vydržal a moje pálenie v žalúdku prešlo. Ahá… Tak vtedy, v tú nedeľu mal zlý deň len on. No na to má právo každý, no nie?

No, asi nie. Asi to predsa len nebolo v tom. Podobná situácia sa zopakovala ešte raz. Smerovaná k niekomu inému a opäť na konci omše. Ale nadobudla som pocit, že už som odolná a že aj keď je tento kňaz Salezián a relatívne mladý človek, nemá proste rád deti. Že to nie je nič osobné.

Ale na poslednej omši nás to opäť zaskočilo. Nie len mňa. Rozhorčenie v tvárach rodičov a prekvapenie, ako to myslí, by sa dalo krájať.

V túto nedeľu sme boli opäť v uzavretej miestnosti, kde pre hluk som nepočula nič a len to spôsobilo moju nervozitu a pocit, ktorý mi hovoril, že načo tam vlastne som? Zavrieť sa v miestnosti s deťmi, môžem aj v materskom centre… Na omši bolo veľa ľudí a niektorí s detičkami zostali priamo v kostole. A deti si tam tak lobzovali, obzerali- nič mimoriadne, boli pokojné. Len jednoducho zvedavé. A rodičia radi, že sa môžu spoločne, ako rodinka prísť pomodliť. Ktovie, možno aj za zdravie toho dieťaťa. Detí.

Skoro mi vypadli oči z jamiek, keď kňaz zrazu prerušil svoju reč a rázne, ukazujúc na miestnosť, v ktorej sme väčšina rodičov boli ako králiky, povedal, že ,, Deti tam! Tam, dozadu!,,. A hoci bol usmiaty, a hoci sa ma toto bytostne netýkalo, pýtam sa:

Akým právom vyhadzuje rodičov detí a deti do miestnosti vzadu, kde aj tak nič nie je počuť?

Akým právom pokazí peknú nedeľu rodičom, ktorí sa IBA prišli pomodliť z úcty a vďaky k Bohu?

Ja viem, že kostol nie je ihrisko. Ale to vie predsa každý rodič.

A tiež všetci vieme, že Ježiš bol priateľom detí. A že povedal: ,,Dovoľte deťom prichádzať ku mne a nebráňte im, lebo im patrí Božie kráľovstvo. Kto neprijme Božie kráľovstvo, ako dieťa, nevojde doň,,.

Pán Ježiš teda deti od seba neodháňal. A nerobí to ani Svätý otec František. Prečo sa to teda deje tu, u nás?

 

 

Foto: zdroj Internet