Aj suchý chlieb má hodnotu

zdroj: FreeDigitalPhotos.net

V istej knižke som nedávno čítala, ako deti jedli chlebík vo vajíčku, ktorý pred vypražením ich maminka oškrabala od plesne. Ktosi, kto čítal tú knižku tiež, sa rozhorčoval, ako toto mama mohla deťom urobiť. Nachovať ich niečím, čo sa jesť nemá. Čo bolo plesnivé. Usmiala som sa a zažartovala, že čo je na tom, však ak nebol plesnivý veľmi, iba ,,chytený,,…:-)

V skutočnosti mi do smiechu nebolo. A v skutočnosti som myslela na to, že viem, o čom hovorí spisovateľka v knižke. Nie. Nedala som plesnivý chlieb nikdy jesť svojim deťom. Obraciame sa s manželom na všetky strany len preto, aby mali naše deti – ani nie všetko, ale základ tak, ako to má byť a taký, aký im patrí.

No ako dieťa som aj ja taký chlieb jedla. Nie často. No pamätám si, keď naň nebolo. Keď otec pešo cez celé mesto s papierom v ruksaku kráčal do zberu, aby mu zaň dali aspoň pár korún- na chlieb a lacnú liptovskú salámu. Deťom. Nám. Mne a sestre. A vracal sa opäť pešo, aby neminul ani na dopravu. Však Bystrica nie je taká veľká, aby sa to nedalo.

Preto neodsudzujem matku, ktorá oškrabala pleseň na chlebíku. Veď nebol celý zelený. Ospravedlňuje ju to, že chcela predsa nachovať deti. Lebo viem, čo je to nemať.

A chlieb sme si vždy vážili. Mama nás učila, keď sme boli deti, že radšej, ak nemáme desiatu zjesť, máme ju priniesť domov. Nikdy sme ju nesmeli vyhodiť. Dokonca som v škole, ak niektorý spolužiak vyhodil do koša desiatu, počkala do skončenia vyučovania a tak, aby ma nikto nevidel, som chlebík vybrala a doniesla domov. Nie, nejedli sme ho, zas až tak zlé to nebolo. No starká mala sliepky. A prasiatka. A chlebík vyhodiť je predsa hriech. Tak sa pekne vysušil a odvážal sa starkej pri každej návšteve. Neskôr sa aj spolužiaci naučili, že niečo, čo nezjedia, nech dajú nám. Pre sliepočky a prasiatka.

Dnes mám vlastnú rodinu. Máme vždy chlebík. Niekedy aj dvoj, aj trojdňový- vždy sa ho snažíme dojesť. No ak nie a kúpi sa čerstvý, dám ho vysušiť a hodím na balkóne do krabice. Tam ho odkladám, a odnášam tete, ktorá má hydinu, aj prasiatka. Alebo ho dám kamarátke, ktorá nemá ľahký život, no tiež chová sliepočky. A veľa krát nemá im na zrno. A aj suchý chlieb má pre nich skutočnú hodnotu.

Aj toto vedia o mne moji známi. A chlebík, ktorý by vyhodili, tak končí u mňa.

A vedia to aj moje deti. Tak, ako sme to vedeli aj my so sestrou.


Ingrid podporuje výzvy

Image 33

Tréningové centrum pre hendikepovaných

Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.

Podporiť výzvu

Image 22

Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu

Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.

Podporiť výzvu

Image 51

Terapie pre Filipka

Detský autizmus nám kompletne zmenil život. Ten Filipkov sa však vďaka terapiám začína meniť k lepšiemu....

Podporiť výzvu

Image 20

Pomoc pre Tomáška a jeho rodinu

Pomôžte nám prosím, aby sme zvládli náročnú situáciu pri Tomáškovom zdravotnom stave....

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu