Ako si to mám vysvetliť?

DSC00032

Som neveriaca. Nieže by som nikomu a ničomu neverila, ale neverím v Boha. Boli sme tak vychovaní. Ako dieťa som ťažko znášala, že sme boli jediná rodina v dedine, čo sme nechodili na náboženstvo,neboli neboli na PSP, či na birmovke. Otec pochádzal síce z nábožne založenej rodiny, dokonca ako dieťa bol miništrant. Aj sme boli pokrstení, ale to bolo všetko. Až v dospelosti nám povedal, prečo prestal veriť. Cez vojnu bol v zajatí v Nemecku, odkiaľ sa mu podarilo ujsť. Pomáhali mu cudzí ľudia v Nemecku aj v Poľsku. Keď už bol doma na Slovensku, myslel si, že má vyhraté a v Žiline ho chytili, vyšetrovali… A vtedy nastal ten obrat. Že načo majú v kancelárii nad dverami veľký kríž, keď trestajú svojich. Nechcem sa tu podrobne rozpisovať o tom, to len tak na objasnenie.

Je len samozrejmé, že aj ja so sestrou sme deti vychovávali podobne. Po revolúcii sa doba zmenila, veľa dospelých ľudí sa dalo pokrstiť. A začali verejne do kostola chodiť aj takí, ktorí predtým nechodili, alebo chodili niekde v desiatej dedine, aby neprišli o dobré miesto v práci. Ale ani o tom som nechcela písať. Veľmi opatrne mi aj moje dcéry naznačili, že by sa chceli dať pokrstiť. Samozrejme som im to umožnila, nevidím v tom nič zlé. Syn nechcel, tak nie je. Nikdy som nemala problém sa kamarátiť s veriacim človekom. Tak, ako veriaci človek dokáže ublížiť, tak  neveriaci dokáže pomôcť, byť čestný, spravodlivý. Moja sestra neverí tiež v Boha, ale v niečo medzi nebom a zemou. Ja ani to.

V roku 1988 som mala ťažkú autonehodu. Okrem iného roztrhnuté pľúca, vľavo úplný pneumotorax, v pravo čiastočný. Do pľúc som mala zavedené 3 hadičky, ktorými mi odsávali vzduch, čo som vdychovala. Veľmi ťažký úraz sám o sebe. No okrem toho som aj krvácala do brušnej dutiny. Bolo treba operovať. Lekári sa radili priamo pri mojej posteli, či operovať v takom stave, alebo nie. Ale iné východisko nebolo. A tak som išla na operáciu s vedomím, že už sa nepreberiem. Vtedy sa pri takých ťažkých stavoch pacienti neprivádzali do umelého spánku, všetko som vnímala. Keď som sa prebrala z narkózy, prvé čo som zaregistrovala, boli biele plášte. Vlastne nie biele plášte, prvé čo mi prebehlo mysľou, bolo: “Tak predsa len tí anjeli existujú…”

Ale aby toho nebolo málo, pri tej operácii mi bola zistená rakovina hrubého čreva. Podstúpila som aj chemoterapiu , aj ďalšie operácie. Všetko so šťastným koncom. Jedna stará babka mi vtedy povedala: “Ale Vás Pán Boh musí mať veľmi rád…” Neodpovedala som. Nevedela som, čo mám na to odpovedať, veď v neho neverím, prečo by ma mal mať rád.

Som obyčajná, jednoduchá žena, nikdy som sa nemaľovala, nenosila šperky, ani zlato. Ale keď som dostala zlaté náušnice a neskôr aj retiazku s príveskom, potešila som sa, aj si ich vážim. A dokonca ich aj nosím. A tak som ich mala na sebe aj asi pred rokom, keď som išla na CT vyšetrenie. Musela som si ich dať dolu, tak sa zlato ocitlo v peňaženke v osobitnej priehradke. Nezavadzalo mi tam, ale ani nechýbalo. Keď som s vnúčatami bola vo Švajčiarsku za dcérou, ich mamou, dala mi Ivanka zlomené prstene, aby som s nich dala niečo spraviť Emke. Tak šup striebro do peňaženky. Ale s tým zlatom by toho bolo veľa, tak zlato som si dala tam, kde patrí. Na seba. Po návrate domov sme sa hneď balili na cestu do Talianska za druhou dcérou – Monikou. A či veríte, alebo nie, striebro som doma nezabudla vyložiť.

Obyčajne nosím bankomatovú kartu v peňaženke. Neviem, čo ma to napadlo, ale pred cestou do Talianska som si ju dala do dokladov.

Do Talianska s nami išla aj Monikina kamarátka Lenka. V Ríme sme mali dosť času, tak sme chodili po meste. Mala som jej dať nejaké peniaze, tak sme sa vyrovnali. Niečo som minula s deťmi. Keďže sme išli k dcére, veľa peňazí som si nebrala, tam náš pobyt financovala Monika. A tak som posledných 10€ minula v Ríme v potravinách, ostali mi asi 2€/plus platobná karta v dokladoch.  Pre istotu. Keby niečo.

Vôbec som si ale nepripúšťala, ba dokonca som si ani nepomyslela, že by mi peňaženku mohol niekto v metre ukradnúť. A ukradol. S 2 Eurami. A tak teraz rozmýšľam či je naozaj niečo, čo riadi moje konanie. Lebo tých náhod je trochu priveľa. Môj syn Robko vraví, že všetko je tak, ako má byť.

 


Emiliána Beňová podporuje výzvy

Image 15

Aby moje vnúčatá mali detstvo ako iné deti a nezdedili dlhy

Dobrý deň, som 58 ročná rozvedená inv. dôchodkyňa, mám v náhradnej starostlivosti 9 a 7 ročné vnúčatá a som veľmi zadĺžená.Žijeme v starom zdedenom rodinnom dome, ktorý potrebuje opravu.

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu

Image 1

Bezpečnejšia alternatíva

Mať na výber je dôležité rovnako ako akceptovať a rešpektovať ľudí a ich rozhodnutia. My to vieme. Preto ponúkame našim klientom bezpečie a možnosti ku skvalitneniu svojho života bez prekážok,...

Podporiť výzvu

Image 51

Terapie pre Filipka

Detský autizmus nám kompletne zmenil život. Ten Filipkov sa však vďaka terapiám začína meniť k lepšiemu....

Podporiť výzvu