ĽudiaĽuďom.sk Blog

Naše mamy nebrali žiadne ,,steroidné,, vitamíny, aby nás vynosili a narodili sa z nás štyriapolkiloví valibuci. Bez týchto zázrakov naše matky rodili prirodzenejšie, než prirodzene a krásne, asi trojkilové bábätká.

Naše mamy nás dojčili bez toho, aby sme papkali popri tom všelijaké vitamíniky ,,dé “, či ,,ká ” a vyvinuli sa nám kosti a kĺby bez problémov, dokonca sa nám zatvorili aj fontanely. A keď nás nemohli dojčiť, tak žiadne umelé mlieka, ale vyrástli sme na ,,riedkom gríse” z mlieka od susedkinej kravičky.

Po vonku sme behali s kľúčikmi na krkoch na všelijakých šnúrkach bez toho, aby sa naši rodičia strachovali, či sa niekde neuškrtíme, alebo kľúč od bytu nestratíme, alebo nám ho niekto neukradne.

Neabsolvovali sme očkovania proti žltačke, veď sme si po celodennom pobyte vonku, umývali ruky.

Očkovania proti stafylokokom, pneumokokom a ešte neviem akým ,,kokom ” tiež neboli. A chodili sme na kúpaliská tak, ako dnešné deti.

Keď sme neposlúchali v obchode, či kdekoľvek na verejnosti, namiesto bojazlivého ,,nonono ” od rodiča sme dostali rázne ,,pozatku ” a nik sa nad tým nepozastavil.

Keď sme čumeli s otvorenými ústami na človeka s postihnutím, rodičia nám neotočili hlavu, aby sme sa nedívali, ale trpezlivo nám vysvetlili, čo tomu človeku je.

Ak sme dostali ,,soplík “, tak naši rodičia nebežali k lekárovi pre antibiotiká, ale nasadili nám vitamín ,,cé “, medík s cibuľou na bolesť hrdla a naparovanie nad slanou vodou.

Len čo sme sa naraňajkovali, bežali sme von a neukázali sme sa doma až do večera. A hrali sme skrývačku, naháňačku, vybíjanú, nohynenohy, tripätnásťstop, lozili sme po stromoch, jedli slivky, čo rástli v lesíku pri ceste, také- neumyté boli najlepšie… Najväčší trest pre nás nebol zákaz pozerania televízie, ale zákaz ísť von.

Na sídliskách nikomu nevadil detský krik, džavot, smiech, piskot, partie, prvé lásky…

Vo vchode nikomu nevadilo, ak sme behali hore dolu po schodoch a dupali. Zábradlie a panelák sa otriasali v základoch, ale nik neotvoril dvere, aby nás pokarhal.

A dnes?

Maminky sa boja otehotnieť bez toho, aby do seba netlačili nie vitamíny v zelenine a ovocí, ale drahé a niektoré zbytočné placebo cukríčky.

Dávajú svoje deti očkovať na všetko a proti všetkému bez ohľadu na to, či je to potrebné, alebo nie.

Deti trávia poobedia nie samé doma, ako my, ale v družinách, kde pani učiteľky ani nezodvihnú hlavu, aby sa na ne pozreli.

Dnes deti nepoznajú naše hry, ktoré sme dokázali hrať od skorého rána až do zotmenia.

Ak sa niekto na niekoho divne pozrie, nevysvetľuje sa, len sa prikáže ,,nepozeraj sa”.

Ak sa vonku zjaví partia mladých smejúcich sa ľudí, už sa uvažuje, aký fet používajú. A môžu byť radi, ak niekto na nich nezavolá políciu.

Ak sa niekto s niekým chytí za ruku, už určite ,,sexuje ” a treba mu urobiť kázeň na príslušnú tému.

Deti nechodia von na celý deň, radšej sedia doma a dívajú sa do tabletu, mobilu, na plejko, či PC. A ak sa náhodou von vyberú, máme obrovský strach, ktorú ,,fetujúcu ” partiu stretnú, kde a čo budú pofajčievať, kde aký pedofil na nich striehne.

Ak zoskočia vo vchode z druhého schodíka, už otvárame dvere a napomíname.

Nechýba vám trošku detský krik na ihriskách? Nechýbajú vám partie mladých, smejúcich sa ľudí?

Uvoľnime sa.

Neberme veci až tak vážne, nedívajme sa na všetko s nedôverou.

Dôverujme, ale preverujme.

Dajme na svoj vlastný názor a rozum, či cit.

Ja stále naivne verím na lásku, manželstvo celý život, či na to, že dobrou výchovou sa dá docieliť možno nie všetko, ale veľa. Že rozlišovať dobro a zlo treba naučiť, nie odvracať hlavu.

Naivne verím, že nie som naivná :-).