ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nebolo to tak dávno, keď deti, len čo začali navštevovať prvý ročník ZŠ, chodili s kľúčmi od bytu na krku. Dieťa so šnúrkou na krku do školy, zo školy, von… Nikto sa nebál, že mu ho niekto uchmatne, alebo ho stratí. Jednoducho rodičia boli v práci, tak deti boli samostatné.

Nuž a s tým súvisí aj to, že občas sa stalo, že dieťa zabuchlo kľúče doma. Pamätám si na to celkom zreteľne. Zabúchala som susede Katke o poschodie nižšie a vypýtala som si šroubovák. Zastrčila som ho medzi zárubňu a dvere, presne tam, kde bol jazýček od dverí. Trochu som ho zatlačila a bola som v byte.

A dnes?

Dnes deti kľúče od bytu nenosia na krku. A už vôbec sa nedávajú prváčikom. Najmä z hľadiska bezpečnosti, ale aj preto, že ak by taký kľúč náhodou stratili, nastal by problém. Pretože už takmer každý byt má bezpečnostné dvere. Už ich neotvoríte šroubovákom. A už vám ich neotvoria ani hasiči. No sú ochotní vám poskytnúť telefónne číslo na firmu, ktorá vám dvere vďačne otvorí.

Práve dnes sa niečo podobné stalo.

Môj syn vyšiel pred dvere na chodbu, keď nikto nebol doma a dvere sa zabuchli. Kľúč zostal zvnútra.

Zúfalá som najprv obvolala všetkých známych, ako  a či mi vedia pomôcť. Nuž, pri bezpečnostných dverách veru ťažko.

A tak som s hrčou v krku zatelefonovala na ,,stopäťdesiatku”. Ochotný hasič mi poskytol telefónne číslo, kde mám zatelefonovať, že oni mi pomôžu.

Prvá otázka pána na druhej strane bola, či som vlastníkom bytu, ktorý chcem otvoriť. Samozrejme, že som.

O desať minút sme sa stretli s človekom, ktorý vystúpil z auta firmy “Detektív”.

Pred vchodom sme stáli takmer celá rodina – desať ročný chalpec, malé ročné dieťa v kočíku a  ich matka s nákupom v kočíku a s taškou v rukách.

Pán mi sucho a nezrozumiteľne zašomral, že: “Služba je platená a musíte mať v občianskom trvalý pobyt”.

Otočila som sa smerom k nemu, pozrela mu do očí a opýtala sa, či je problém, ak nemám peniaze.

“Nie je problém, kým otvorím, pôjdete do bankomatu,” odpovedal.

“Ale ja nemám peniaze ani na účte.”

Pán v červenom oblečení len mykol plecom.

“To mi neotvoríte, pokiaľ nemám peniaze? Myslela som, že vypíšete papier a bude tam nejaká splatnosť,” naivne a s nádejou v hlase odpovedám.

“Nie, tak to bohužiaľ nefunguje,” hovorí on. Chladne.

“To myslíte vážne, že ma necháte pred dverami s dvomi malými deťmi?!”

Pozrel na mňa, zdvihol obočie a mykol ležérne plecom.

So slzami v očiach volám do práce manželovi.

“Prosím Ťa, nemôžeš si od niekoho požičať peniaze? Pán z firmy Detektív, ktorá má na starosti bezpečnostné dvere, mi nechce otvoriť dvere do bytu, ak nezaplatím. A ja nemám inú možnosť.”

“Ale rýchlo, rýchlo, som na montáži, odbehol som od kolegu a ten ma zabije, nemôžem byť dlho,” ozvalo sa spoza môjho chrbta.

Manžel si požičal peniaze a keď som to pánovi z firmy Detektív oznámila, vyšli sme na naše poschodie, povedal, aby sme sa otočili chrbtom, zaštrkotal nejakým náradím, a za 30 sekúnd boli dvere otvorené.

Pre peniaze si ochotne zašiel k manželovi do práce.

A ja s dvoma deťmi som si sadla do obývačky a mala som čo robiť, aby som sa nerozplakala.

30 eur bola cena za to, že som sa mohla dostať do vlastného bytu.

Pre maminu na materskej dovolenke suma, za ktorú navarí tri nedeľné obedy. Suma, za ktorú nakúpi tri balíky plienok. Suma, ktorá je tak strašne vysoká… Suma, pre ktorú obyčajný pracujúci človek musí odrobiť cca 16 hodín.

A vlastne až potom mi to došlo.

Pán z firmy “Detektív” prišiel, odpracoval tridsať sekúnd a zarobil si 30 eur. ON si zarobil.

Pretože ja som nebola si schopná uvedomiť, že mi nevystavil doklad.

Že neexistuje záznam o tom, že u nás bol.

Že si neoveril, či som naozaj vlastníkom bytu. Odkontroloval len občiansky, či tam mám ulicu a číslo, kde sme sa nachádzali. A ja som pokojne mohla dať otvoriť byt kohokoľvek z vchodu.

Zaujímavé, že?

A najmä – dobrý biznis.