ĽudiaĽuďom.sk Blog

Keď som bola malá školáčka, tešila som sa na Vianoce. Na ligotavý stromček a plno darčekov. Bábiku „Filipka“, ktorá vyzerala ako skutočné bábätko, doktorské pomôcky, pretože som sa hrávala na zdravotnú sestričku, kabelku, ktorá ladila k môjmu zovňajšku. U nás sa neligotal len stromček, ale aj moje detské oči. Úmerne tomu, koľko darčekov pod tým stromčekom bolo iba pre mňa. Nie pre sestru, nie pre brata. Pre mňa.

Keď som mala desať, rodičia sa rozviedli. S mamou a súrodencami sme žili ako sme vedeli. Nastalo ťažké obdobie, ktoré ma veľa naučilo. Paradoxne v čase, keď som ešte stále bola tým dieťaťom. Rozdiel bol len v tom, že oči sa mi viac pri rozbaľovaní darčekov neligotali. Aj keď ešte stále boli detské.

Nastal čas, ktorý som dlho nechápala. Nemala som rada Vianoce a keď som si rozbalila darčeky, plakala som. Nerozumela som tomu, prečo plač neviem zastaviť, nevedela som nahlas povedať to, čo mi chýbalo. Len vianočný čas bol pre mňa príliš bolestivý. A nebolo to preto, že by sa mi darčeky nepáčili, tak ako sa domnievala mama, teda Ježiško v prezlečení, ale preto, že som v nich nenašla to, po čom som skutočne túžila.

Bábiky, skladačky, kocky, kabelky, oblečenie, skladačky… všetko, na čom si moja mama nechala záležať, na čo šetrila celý rok, len aby splnila priania svojho dieťaťa, nezaplnili tú medzeru, ktorá v mojom vnútri tak náhle nastala.

A potom, rokmi zostávalo za štedrovečerným stolom čoraz častejšie voľné ďalšie miesto. Patriace tete, ujovi, bratrancovi, kamarátovi, babine a dokonca aj našim domácim zvieracím príslušníkom.

Tesno. Bolo mi vždy, keď nastali vianočné sviatky. Chýbali mi. Všetky tie situácie zažité s mojím otcom, tetou, ujom, bratrancom, kamarátom, babinou i andulkou a psíkom. Prázdno som zakaždým rozbalila v tých hmotných darčekoch, aj keď boli kúpené, zabalené s láskou a s úmyslom potešiť.

Pridali sa k tomu Vianoce strávené v nemocnici. Tie prvé boli pre mňa najťažšími. Aj keď mi rodina priniesla koláče so škoricou a vanilkou, aj keď som posteľ mala zahádzanú praktickými darčekmi – novým pyžamom, županom, ponožkami a papučami. Lebo v nemocnici je to potrebné.

Telefón. Ten bol mojím spoločníkom, kým ostatní zasadli za štedrovečerný stôl . Aj keď bol o pár miest prázdnejší, aj keď niektoré stoličky neboli obsadené.

Zvonenie. Signál, ktorý ma vianočnými sviatkami sprevádzal, sa stal mojou nočnou morou. Lebo každým telefonátom mi bolo smutnejšie. Aj keď účelom bol ich pravý opak.

Neporiadok, nevyprášené koberce, neumyté okná, zatvorené dvere. Všetko, čo je počas vianočných sviatkov neprípustné. „Ale takto nás Ježiško nenájde,“ zvyknú hovorievať ľudia deťom, aby ich „motivovali“ k uprataniu si svojej izby. Aby mohol prísť Ježiško.

Minulý rok som to nestihla. Ani ten predtým. A tuším ani ten predtým, predtým. Lebo v posteli som priťahovala akurát tak paplón a vreckovky. Lebo mi zdravie dalo opäť raz výpoveď.

Dohnala som to neskôr. V čase, keď o Vianociach mnohí nemali už chýru, ani slychu.  V čase, keď sa cez oblaky viac predieralo slniečko, než snehové vločky.

Tak po svojom. V náručí svojho manžela, prechádzkou s priateľmi, pri čaji s rodinou.  Nasávala som. Pocit, ktorý v žiadnom darčeku pod stromčekom nerozbalím. Nech by bol akokoľvek honosný. Nech by ukrýval najmodernejšie vychytávky tejto doby.

Neviem ako to bude tento rok, pretože aj teraz čas trávim v nemocničnej posteli. Jedno viem však isto. To, či nás Ježiško navštívi alebo nenavštívi nezáleží na tom, či máme alebo nemáme vyprášené koberce alebo umyté okná. To, či nás Ježiško nájde alebo nenájde nezávisí od toho, či máme upratané pred dverami a nechávame ich otvorené, aby sme mu uľahčili cestu.

Dôležité sú len naše srdcia.

Lebo ak tie nenecháme otvorené, tak nás ten Ježiško určite nenájde.

Aj keby sme mali vyluxovaný celý byt.