ĽudiaĽuďom.sk Blog

„Vrátila sa z Talianska, veľmi sme sa tešili. Doslova odtiaľ ušla. Bola som rada, že sa jej to aj s deťmi podarilo, že je doma. Malí mali tri a rok a pol. Lenže – našla si prácu v nočnom podniku. V noci robila a cez deň spala. Toto je malá dedina. Všetci to vedeli, to viete, nebolo to ľahké. A do toho ešte prišli aj drogy.“ Pozerám sa na krehkú dámu v rokoch. Padajú z nej krátke vecné vety. Akoby nerozprávala o vlastnom živote, akoby spomínala na niečo, čo sa jej dotýka len okrajovo. No je to presne naopak. Hovorí o svojej dcére. Počuť, že to pre ňu nie je ľahké. Ale roky, zdá sa, vedia zahojiť aj fakt veľké bolesti. Z môjho pohľadu číta prekvapenie a presne trafí odpoveď: „Nie je to ľahké pre mamu takto o dcére hovoriť. Ale naučila som sa, že niektoré veci treba brať také, ako sú. Mám tri deti. Ona je prostredná. Syn sa o nás dodnes stará a najmladšia dcéra – vidíte. Deti s ňou vedľa pozerajú film v angličtine, prekladá im a tak sa ich snaží potiahnuť, aby sa jazyk ľahšie naučili.“

Babka Emiliána sa stará o dve deti svojej dcéry. Mladá žena už, našťastie, nefetuje. Ale už ani nie je nablízku. Po drogových excesoch zmizla. Ozvala sa až po dlhom čase. Žije vo Švajčiarsku, vydala sa. Občas zavolá domov, raz za rok sa zvykne zastaviť, raz za rok ide babka s deťmi k nej. „Deťom hovorím, že v rodinách je to zvyčajne tak, že deti sú s rodičmi a na prázdniny chodia k babke. No a my to máme naopak. Žijete s babkou a cez prázdniny ideme na pár dní k mame.“

Emka má deväť a pol. Jurko jedenásť. Oboma začína lomcovať puberta. Poriadna záťaž pre dámu po šesťdesiatke, ktorej chorobopis je hrubý ako Tolstého spisy. „Jediné, čo mám v poriadku, je tlak. Inak mám všetky možné diagnózy, na ktoré si spomeniete. Od onkologických nálezov, pre ktoré chodím pravidelne na kontroly a operácie, cez psoriázu, reflux, operované prsníky, zranenia pľúc…“ Niektorým lekárskym výrazom nerozumiem. Ona až príliš dobre. Sedíme v teplej voňavej kuchyni v dome po jej rodičoch. Je tu príjemne. Ale to len preto, že ešte neviem všetko. Storočná strecha už tak nekryje. Od zeme sa dobýja vlhko. Preteká prastarý septik. To, čo vyzerá ako príjemný domov, je v skutočnosti zalátané bývanie, ktoré by potrebovalo poriadnu revíziu. „Čo by vám pomohlo?“, pýtam sa. Pani si vzdychne, obzrie sa okolo seba.  A rozhovorí sa o dome a vnúčatách. O dlžobách, ktoré zatiaľ vždy poriadne vyplatila. O deťoch, aké sú skvelé, že pomáhajú. Jediné, o čom nehovorí, je ona sama. Až celkom nakoniec: „Rada by som tu ostala ešte niekoľko rokov. Kvôli nim,“ ukáže smerom k izbe s obrazovkou. Je viac pohľadov na to, aká je „dobrá mama“. Pani Emiliáne odpovedám, že tu iste ešte veľa rokov bude. A myslím na to, že pre mňa sa „dobrá mama“, bude určite veľmi dlho spájať s týmto starým domom a dámou so sivými vlasmi, okuliarmi a láskavým podaním ruky.