ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nemám rád beh. Nikdy som nemal. Dokonca bežcov považujem za nejaký typ tichých bláznov, ktorí sa boja vysadnúť na bicykel. Toto je psychoanalýza mojej bežeckej fóbie a správa o nasadení liečby.

Anamnéza: V mojej rodine, čo si pamätám, nikto nikdy nebežal. Raz, niekedy v 80-tych rokoch, som videl svojho otca bežať na autobus smerujúci do záhradkárskej oblasti, lebo ďalší išiel až za hodinu. Iné prípady si nepamätám. Teda ešte občas bežal náš pes. Najmä za inými psami, buď s cieľom kopulovať alebo vyvolať bitku.

Môj odpor k behu má zrejme korene v mojich ôsmych rokoch, keď sme sa s rodičmi presťahovali kvôli väčšiemu bytu na sídlisko, kde bola športová ZŠ. Patrím ku generácii Husákových detí, pri ktorých nikto neriešil to, že ja, odchovaný skôr miestnou knižnicou než ihriskom, som sa zrazu dostal do atletickej triedy. Nech sa bežal akýkoľvek beh, všetci moji spolužiaci boli v cieli skôr, než som sa ja dostal cez štartovaciu čiaru. Pokiaľ ale viem, okrem Klaudie Kinskej, nik z nášho ročníka to v športe ďaleko nedotiahol.

Reaktívna formácia: Môj odpor k behu sa v neskoršom veku transformoval k úplnému odmietaniu tejto aktivity. Prejavil sa v dvoch póloch, alebo som vysadol na bicykel alebo som si šiel jednoducho sadnúť (pomalým krokom) na kaviarenskú stoličku.

Naopak stále viac ma znervózňovala séria behov, ktoré niekto neustále organizuje a z toho asi dva sa dokonca bežia popod moje okná. Zo dva razy som (omylom alebo pod spoločenským tlakom) síce bežal, no nikdy ma to nenapĺňalo ani nadšením, ani sebauspokojením a už vôbec nikdy to nevyvolalo túžbu po opakovanom bežeckom prežitku. Proste mi bežanie nikdy nedávalo žiaden zmysel.

Bod zlomu: Začiatkom tohto roku mi zavolala moja dlhoročná priateľka, šéfka Karpatskej nadácie Laura Dittel, či by sme sa s ĽudiaĽuďom.sk nechceli podieľať na projekte Bež so srdcom. Náš portál by ako technologický partner zabezpečoval charitatívne elektronické aukcie štartových čísel na košický Medzinárodný maratón mieru. Skvelý projekt, s ktorým sme okamžite súhlasili.

Erupcie na slnku, vykrivená os súhvezdia Kasiopeja alebo možno prelet Millennium Falcona nad Hornými Orešanmi spôsobili, že som sa po štarte e-aukcií rozhodol jedno z čísel vydražiť. Samozrejme, nie na maratón, ani na polmaratón. Aj skok do kade s hladnými piraňami považujem za príjemnejší spôsob samovraždy.

Liečba: Začal som bežať. Nie veľa, ale zas nerád by som v prvý októbrový víkend v Košiciach odpadol hneď po štarte. Budem mať na štartovom čísle srdce, ktoré znamená, že patrím k donorom projektu Bež so srdcom a každý uvidí, že som vďaka Maratónskemu klubu Košice prispel na jednu z troch skvelých výziev, trom prospešným organizáciám na východe Slovenska.

Vždy ráno sa pozdravím s nocľažníkmi v Medickej záhrade. Niektorí ešte dospávajú, iní (na moje prekvapenie plynúce z blbého stereotypu) čítajú knihy. Slnko sa pomaly derie ponad stromy a ja si nadávam: Ako som sa mohol na niečo také dať? Ako som mohol zamiesť moju dlhé roky pestovanú bežeckú fóbiu pod koberec? Akoto, že som dnes aj ja jedným z tých tichých bláznov?

Zdá sa však, že liečba zaberá: Kúpil som si bežecké topánky a do mobilu som si nainštaloval appku pre bežcov. Ale najmä, začínam sa na 2. október tešiť, pretože po prvý raz v mojom živote mi to bežanie začalo dávať zmysel. Aj keď zmyslom tohto behu je pomoc iným.

 

Post scriptum: Tento blog píšem z dvoch dôvodov.

1. Keď som pred niekoľkými rokmi prestával fajčiť, osvedčila sa mi rada skúsenejších – povedať o tom čo najväčšiemu okruhu ľudí. Potom sa už jednoducho hanbíte znovu začať. Azda to zafunguje aj v tomto prípade. Veď nefajčím už sedem rokov.
2. Do konca aukcií štartových čísel ostáva už len niekoľko hodín. Ak chcete špeciálne štartové číslo, ale najmä – ak chcete prispieť na dobrú vec. Pridajte sa k nám. Má to zmysel. Fakt.