BEZDOMOVEC

knizka_15

Keď ku mne napriahol ruku, zostal som v pomykove. Stretli sa nám pohľady a ja som si bol istý, že je to on. Zahryzol si do vnútornej strany líca. Starý zlozvyk zo školy.

  • Karol, – povedal som a aj keď som sa snažil usmiať sa, nešlo mi to.
  • .. tak vidíš, ako som dopadol, – trpko poznamenal a pootvoril ústa, no len vyfúkol vzduch.
  • Mrzí ma to…, – povedal som, ešte stále sa nespamätajúc z toho, že môj spolužiak, s ktorým som sedel celé gymnázium v jednej lavici, je na ulici.
  • Kúpiš si odo mňa Nota Bene alebo…
  • Nie si hladný? – spýtal som sa. Dosť hlúpo. Karol sa uškrnul. Čosi chlapčenské v ňom stále zostávalo. Výraz tváre. Bol to jeden z najobletovanejších chalanov našej školy, – Poď zájdeme do niektorej…
  • Krčmy, čo? Nie, Roman, ja nemusím chodiť do krčiem. Nikdy som nepil. To možno nevieš… nie som na ulici kvôli tomu, že by som si prepil rozum a majetok.
  • Nechcel som ťa pozvať do krčmy. Ale do reštaurácie. Za rohom je jedna a varia tam fakt dobre.

Karol sa na mňa udivene pozrel. Akoby neveril tomu, čo hovorím.

  • Ty chceš ísť s bezdomovcom do reštaurácie? To sa za mňa nehanbíš?

Hanbil som sa, to priznávam. Ale hanbil by som sa ešte väčšmi, keby som kamaráta zaprel. Po krátkom otáľaní Karol súhlasil. Zastrčil si ruky do zánovného kabáta a pritiahol si golier ku krku. Pohodil na mňa očkom. Kým sme prešli pár metrov, nič nehovoril. A ja som si pomyslel, že rozumnejšie bude nerozprávať o sebe na ulici. Vošli sme do reštaurácie. Čašník na nás uprel pohľad plný dešpektu.

  • Sadneme si tamto, – ukázal som na zadný stôl.
  • Nech sa páči, – povedal čašník a ešte raz sa znechutene zahľadel na Karola.

Ten mu zrakom neuhol. Poznal som Karola. Bol tvrdohlavý a vždy si to, čo si zaumienil, dosiahol. Prečo, preboha, sa ocitol v takejto hroznej situácii, brázdilo mi hlavou. Objednal som pre seba kuracie medailónky a zemiakovú kašu, pre Karola Vojtáša bravčové soté s ryžou a hranolkami.

  • Tak, ako žiješ, človeče? – spýtal sa ma.

Zdalo sa mi úplne nepodstatné hovoriť o sebe. O tom, že som sa oženil s basketbalistkou, ktorá je odo mňa o pol hlavy vyššia a o hlavu rozumnejšia. Máme dve krásne deti a tolerujeme sa. Láska z nás po rokoch vyprchala, sme tými najlepšími priateľmi.

  • Nesťažujem si. Mám, čo som chcel. Dokončil som školu a na jednom večierku som sa zoznámil so svojou manželkou. Je psychologička a vie to so mnou. Máme syna a dcéru a … ,- moje rozprávanie ma aj samého unavilo. Ale Karol vyzeral, že ho to zaujíma.
  • Prečo si prestal rozprávať? – uprel na mňa pohľad a aj keď nám na stôl ešte stále nič nepriniesli, zobral si špáradlo, odbalil ho z celofánu a kým si začal špárať v zuboch, prekryl si ústa dlaňou.
  • Žijem životom bežného smrteľníka. Ale … čo ty?
  • Ja? – špáradlo si vložil do vrecka svetra, – Vidíš, ako som dopadol. Som bezdomovec… už druhý rok. O všetko som prišiel.
  • Čo sa stalo?
  • Vlastným pričinením. Bol som idiot. Ale to asi o mne vieš, že som blbec.

Chabo som sa zasmial. Nechcel som mu pritakať. Nebolo na čo. A nebola to ani pravda. Rozhodol som sa, že Karola nebudem prerušovať. Ak chcem, aby mi čosi o sebe prezradil, nebudem mu klásť zbytočne veľa otázok. Iba ak budem musieť.

  • Chcel som sa ti vyrovnať, – povedal a ja som prekvapene zvraštil obrvy.
  • Mne? A prečo? Bol si lepší ako ja.
  • Trt baraní. Pamätáš sa na Lýdiu? Chodila do vedľajšej triedy a ja som po nej túžil, aj keď chodila s tebou.
  • A s troma ďalšími po mne, – zasmial som sa. Na Lýdiu som si sotva spomenul. Celé roky mi na um nezišla, – mala bielu pečienku.
  • Bola to moja žena, – povedal Karol a ja som vytreštil oči. Chcel som sa mu ospravedlniť, ale zastavil ma pokynutím ruky, – hovorím bola. Nemusíš nič hovoriť. Sám som si to zavaril. Všetci ju mali, len ja nie. Keď otehotnela, podujal som sa, že sa priznám k otcovstvu.
  • Ty si blázon!
  • Veď som ti to už povedal. Chumaj. Debil… som bol. Vzali sme sa. Moji rodičia s tým nesúhlasili, ale nakoniec nám vystrojili svadbu. Mama tušila, že to dieťa, ktoré čaká Lýdia, nie je moje. Jasné, že nebolo, veď som s ňou spal až potom. Vedela čo robí. Rodičia postavili dom a my sme sa doň nasťahovali. Cítila sa v ňom ako kráľovná. Ja som nerobil iné, len jej posluhoval. Keď sa narodil Tadeáš, nestarala sa o neho. Chodila po nociach po baroch a ja som div nekojil jej syna. Pohrozil som jej rozvodom. Na čas sa stiahla, ale … mala to v krvi, – Karol sa odmlčal. Čašník nám priniesol jedlo a po krátkom zaváhaní, sa v ňom Karol začal špárať, – spala s polovicou mesta.
  • O ničom som nevedel. Nič také som nepočul, – povedal som.
  • Ani si nemohol. Presťahovali sme sa do iného domu, pretože… moja žena sa stala hazardnou hráčkou… museli sme sa uskromniť a dom predať. Mojim rodičom srdce trhalo… svoju nevestu nenávideli, len ja som ju stále miloval. Bol som ako mechom praštený. Akoby som plával v nejakej škrupine. Veď hovorím, debil…, – Karol si napichol na vidličku kúsok mäsa a vložil si ho do úst. Videl som, že má pokazené zuby a mal som chuť ponúknuť mu, že mu zaplatím zubára, ale zdalo sa mi to nevhodné.
  • A čo sa stalo… potom? – nadpriadol som na rozhovor, keď Karol zmĺkol a plne sa sústredil na jedlo. Snažil sa nejesť pažravo, aj keď som videl, ako mu chutí. Bol hladný. Objednal som k jedlu pivo, ale on ho odmietol.
  • Nikdy som nepil. Som abstinent. Videl som otca, ako ho alkohol zabil… pil vždy. Ale keď videl, do čoho som sa zamotal, matke vyčítal, že to všetko dovolila. Rodičia sa hádali… až sa nakoniec otec upil k smrti. Mama je v domove… aj by som tam za ňou zašiel, ale hanbím sa. Nechcem, aby ma takto videla.
  • Keby si sa oholil, kúpil nejaké slušné handry… ak sa neurazíš, dal by som ti na ne.

Karol sa na mňa spýtavo pozrel.

  • Prečo by si to robil? Nespasíš celý svet. Netušíš, koľko bezdomovcov je na svete… na Slovensku… ale nie každý si za to môže. Ja áno… ja som dovolil, aby sa Lýdia so mnou zahrávala, aby prehrala celý náš majetok…
  • Nemal si právnikov, či čo? Ako mohla prehrať váš dom, keď…
  • Kým sa čosi s domom mohlo udiať, podpálila ho…
  • A čo poistka?
  • Peniaze prehrala… bál som sa ísť za matkou… a Lýdia… tá si našla iného… a vieš, že ani neviem, kde je? A ani ma to nezaujíma.

Vypočul som si celý Karolov príbeh. Prvé, čo som urobil, keď som ho na druhý deň vyhľadal, aby som dodržal slovo, zašiel som s ním do obchodu, aby sa obliekol. A potom som ho odviezol za jeho matkou. Karol plakal. Matka ho už nespoznala.

  • Niektoré veci človek robí bez rozumu. Ja som ho nikdy nemal… to je pre mňa poľahčujúca okolnosť, – trpko sa zasmial, keď sme schádzali dolu schodmi.
  • .. ešte nie je všetkým dňom koniec, – povedal som a o svojho spolužiaka sa postaral. Zabezpečil som mu bývanie na slobodárke a našiel mu prácu.
  • Hovoril som ti, že vždy si bol lepší ako ja, – povedal, keď mi so slzami v očiach ďakoval.
  • .. nebol som lepší, len … som mal viac šťastia, – povedal som, no Karol len potriasol hlavou a zakýval mi, keď prechádzal cez cestu. Usmial som sa, ale videl som už len jeho chrbát. Mal som viac, ako skvelý pocit.

 

 

Image 0

Múzy.sk

Občianske združenie Múzy.sk organizuje literárny projekt Medziriadky, ktorý sa venuje neformálnemu vzdelávaniu mladých v oblasti literatúry....

Podporiť výzvu

Image 0

Člověk v tísni Slovensko

Súčasťou našej činnosti sú terénne programy, zamerané na riešenie situácie sociálne vylúčených lokalít na území Slovenska – extrémnej chudoby, dlhodobej nezamestnanosti a nízkej úrovne vzdelania....

Podporiť výzvu

Image 1

Pomoc prežiť nám

Som s dvomi krásnymi deťmi sama pre nich robím všetko...

Podporiť výzvu