ĽudiaĽuďom.sk Blog

Keď sa vráti môj manžel domov a oznámim mu, že idem blogovať, s úsmevom si buchne pravou rukou do čela, urobí jemný záklon vzad, no vzápätí sa uvedomí a poteší sa, že budem mať aspoň nejaké Beschäftigung (akože niečo, čo by ma zamestnalo a povie to po nemecky, lebo je germanofil), a rýchlo dodá, že to tak nemyslel, že by ma naše dieťa dostatočne nevyťažovalo.

 

Minimálne stokrát mi napadlo, že by som mohla začať blogovať a presne toľko isto krát som to nedotiahla ani po koniec prvého riadka. (Už teraz som ďalej ako kedykoľvek predtým.) Blogovať na www.ludialudom.sk? Vravím si: „Užitočná stránka, slušná a svojim spôsobom prestížna, to je výzva, idem na vec!“

 

No a keďže je toto môj absolútne prvý blog v živote, doslova debut v blogosfére, preto píšem na zahriatie tento blogoprológ. Polročná dcéra sníva vonku v kočíku svoj popoludňajší sen a ja v pravidelných cca 7 minútových intervaloch odbieham k oknu skontrolovať, či má stále zavreté očí za účelom spánku.

 

(Beh k oknu.)

(Hýbe sa, ale oči má stále zavreté, môžem pokračovať.)

 

Ak by som nepísala prológ, dávala by som dole zo stromčeka ozdoby. Prvýkrát v živote som zažila Vianoce so živým stromčekom. Samozrejme, dôležitejšie je, že to boli prvé Vianoce s dcérou, s vlastným potomkom. Lenže to vôbec …

 

(Krik ozývajúci sa z kočíka.)

(Dieťa sa už hojdá v hojdacom lehátku, skvelý vynález. Môžem pokračovať.)

 

Vôbec to nebolo detsky čarovné. Pamätajte, od polročného dieťaťa neočakávajte, že sa nechá uniesť vianočnou atmosférou, že sa bude tešiť z divných škatúľ pod stromčekom, ktorý z nepochopiteľných dôvodov nerastie v parku, ale na mieste v obývačke, kde má bežne hraciu deku. Akože je celkom fajn, že svieti, ale to je asi tak všetko. Vrchol našich prvých Vianoc s dcérou bol, keď si uchmatla kus šušťavého celofánu, v ktorom bolo niečo zabalené. Až vtedy to bolo to pravé orechové, na chvíľku. Ani len na polnočnej omši sme neboli, ale to kvôli mne, mala som teplotu, kašeľ, sople, skrátka kvalitný virózový mix.

 

(Ideme na chvíľu hopsať na fitlopte a spievať Skáče žaba po blate.)

 

Napriek tomu boli to dobré Vianoce. Začali sa už začiatkom decembra tým, že som bola tajne za tmy nastrihať vetvičky tuje, ktoré prerastajú cez plot dajakej veľkej firmy, aby som z nich spravila adventný veniec, pokračovali pečením a zdobením štyroch dávok medovníkov, z toho tri sme zjedli pred Štedrým dňom, asi dva dni v decembri krásne snežilo a posielali sme normálne poštou vlastné vianočné pohľadnice a celý Advent som prežívala s Vianočným mystériom, knihou od môjho obľúbeného Nóra Josteina Gaardera.

 

Tak to bol na skúšku asi dosť rozsiahly prúd automaticky vyplavovaných osobných myšlienok, ale plánujem blogovať aj stručnejšie a niekedy aj rozsiahlejšie a aj o iných témach, ale asi budú dominovať postrehy z materskej. Tramtadadá, dopĺňam teda  zoznam predsavzatí na rok 2013 o „pravidelné blogovanie“.

Práve sa vrátil domov manžel, ozrejmila som mu svoje blogoplány a na moje prekvapenie vraví: „Super!“ :)