ĽudiaĽuďom.sk Blog

Nie som romantik. Ale mám rada príbehy so šťastným koncom. Také, kde už pokojne dopredu viem, že všetko zlé bude na niečo dobré a nakoniec budú slzy len od úľavy a od šťastia. Teraz na jeden taký šťastný koniec čakám. A nielen ja, ale hlavne jeden sedemnásťročný chlapec a jeho otec s mamou.

Pred asi rokom som spoznala Marcela. Uchvátil ma vášňou k malým vláčikom, ktorým doma v obývačke staval krajinky, ukladal koľajnice, opravoval drobné vozne a vybavoval ich motorčekmi, aby im dal život. Zvláštna zábava pre šestnásťročného chalana. Mal by behať po vonku s kamarátmi, skúšať triky na skate boarde alebo na bicykli, snívať o frajerkách. On však von nemôže. V lepších dňoch ho choroba púta k bytu. V horších na nemocničné lôžko. Keď sme sa lúčili, želala som mu, aby operácia hlavy dopadla dobre. Už niekoľká v poradí. Nádor, ktorý sa objavil pred rokmi, keď mal jedenásť, má následky a odkedy ochorel, Marcelova rodina nezažila jediný „normálny deň“ – so zdravým chlapcom, bez starostí a strachu. K tomu sa pridáva finančná nestabilita – rodičia prišli o prácu a s Marcelom sú buď doma alebo v nemocnici. Nepracujú. A lieky a liečba sú nákladné. Žijú zo dňa na deň, uprostred kolotoča zarámcovaného chorobou, počítania každého centu, neistoty, čo bude ďalej.

Ostali sme v občasnom kontakte. A tak som sa dozvedela aj to, že hoci lekári robia, čo môžu, zázraky robiť nevedia. Marcel už niekoľko mesiacov nie je doma. ARO – onkológia – ARO… Niečo sa Marcelovi zlepší, iné zhorší. Náročná hospitalizácia nemá konca. Teraz už trvá štvrť roka. Raz príde problém s krvou, potom s hlavou, následne s trávením, či so zápalom pľúc. Lieky, ožarovanie a procedúry sa kopia a vrstvia. „Tešíme sa z každého rána,“ napísal mi Marcelov otec v poslednom maili. „Ľudia niekedy veľmi plytvajú časom. My si ho vážime.“ Toto mi napísal otec chlapca, ktorého musia kŕmiť výživami cez hadičky, a ktorý ostal – snáď dočasne – pripútaný na lôžko.

Marcelov otec aj mama čakajú na šťastný koniec. Na to, že nejaká liečba zaberie. Marcel zosilnie, zas začne chodiť. Že krv sa dá do poriadku a všetky príčiny aj následky nádorov sa podarí odstrániť. A že raz budú riešiť to, čo rodičia dospelých chlapcov riešia – že sa im celkom nepáči dievčina, s ktorou Marcel randí alebo že nie sú spokojní, keď sa z túlania s kamarátmi vracia neskôr, než by im bolo po vôli. To všetko sú pre nich zatiaľ len sny. Želám im, aby sa šťastného konca dočkali. A skoro. Kým budú musieť – finančne osekaní až na kosť – premýšľať, ako zaplatiť bývanie aj úplne základné potreby pre život. Lebo nad kúpou čo i len drobnosti navyše už ani len nepremýšľajú.

Toto nie je príbeh, toto sa naozaj deje. No možno ten šťastný koniec príde. A s ním aj úľava a pohoda. Marcelova rodina toho zažila toľko, že si ich poriadne, veľmi zaslúži.

Marcela a jeho rodinu môžete podporiť prostredníctvom výzvy: https://www.ludialudom.sk/vyzvy/1969