ĽudiaĽuďom.sk Blog

Niekto by povedal, že ešte mám dosť času, no ja som si nie istá. Po skončení vysokej školy na PdF UPJŠ v Prešove v r.1980 som sa ocitla pred rozhodnutím, kam ďalej. Rozhodla láska .Láska k Vysokým Tatrám. Milujem totiž Tatry a Malého princa. Možno preto, že som detstvo a mladosť prežila na rovine. Skončila som pedagogickú fakultu, učiteľstvo pre II. stupeň SjL- ObN. Rýchlo som si zobrala umiestenku, aj napriek tomu, že som mala vybavenú umiestenku do nášho okresného mesta. Nenávidím protekciu , preto som okresné mesto šmahom ruky zrušila. Čakali ma predsa Tatry! Dedina, do ktorej som nastúpila učiť, je známa aj dnes. Prišla som tam plná ideálov, entuziazmu, očakávania. ,no naivná. Moja naivita sa mi vypomstila: zostala som tehotná. Premýšľala som, čo ďalej. Ísť na interrupciu, alebo si to nechať a starať sa o dieťa sama? .Prečo sama, veď existoval aj otec?! Teoreticky áno, no prakticky to bolo nemožné – bol ženatý .On chcel, aby som si dieťa nenechala, no ja som sa už pevne rozhodla. Vtedy ešte nebol bežne sonograf, no ja so vedela, že to bude dievča .Už som sa videla, ako ju zoberiem za rúčku a pôjdeme na prechádzky, ukážem jej nádheru tohto kraja, tvrdého, no zároveň krásneho. Ukážem jej Tatry, Pieniny, Javorinu, celý ten nádherný svet. Vybrala som jej meno Tatiana. Kolegovia iba krútili hlavou nad mojou rozhodnosťou, nechcela som pripustiť, žeby to mal byť chlapec. Vedela som, že to bude moja vytúžená dcérka. Bude krásna, krajšia ako sen. Bol siedmy mesiac tehotenstva. A vtedy sa niečo pokašľalo. Odrazu som sa zobudila na obrovské bolesti .Prišla záchranka, cesta do okresného mesta, pôrodnica. Bola streda. Prečo to spomínam? Streda je čiernym dňom, je prekliatím v  mojom živote. Preklínam tento deň, preklínam lekárku, ktorá vtedy slúžila. Nechali ju totiž ožratú slúžiť, nikoho netrápilo, čo môže spôsobiť. Ležala som na stole opustená, iba so svojou dcérkou, ktorá sa pýtala na svet. Keď sa konečne lekárka objavila, zistila, že bábätko už nedýcha, preto vyvolala pôrod. Dcérka sa narodila, no žiaden plač, ktorý som mala počuť, som nepočula. Počula som však slová, na ktoré nezabudnem do konca svojho života. “Pani P….vá, máte dcéru, no nerobte si žiadne nádeje, že bude žiť“ V živote som nepočula krutejšie slová. Môj život sa zastavil, mozog odmietal ten krutý ortieľ. Potom prišli milosrdné mdloby. Keď som sa prebrala, ležala som na izbe v posteli sama .Prosila som Boha, aby ju nechá žiť, že jej obetujem celý svoj . Kde je moja dcérka? Pýtala som sa žien na izbe, no nikto mi neodpovedal. Popoludní prišiel lekár a ten mi povedal, že dcérku okamžite previezli do Popradu na nedonosenecké. Na moju otázku, kedy tam odvezú mňa, neodpovedal. Dva dni som čakala, či prežije, až potom ma previezli za ňou do nemocnice .Boli tam dve izby s inkubátormi, v nich ležali miminá, ktoré nachádzali pomoc v takýchto boxoch. Ešte chcem podotknúť, že som svoju dcérku po narodení nevidela. No materinský pud je veľmi silný, našla som ju na prvý šup .Bola nádherná – čierne vlnité vlásky, hnedé okále, proste nádherná bábika. Áno, bábika. Vážila iba 1500gr a ležala tam ako handrová bábika. Pri narodení došlo k neokysličeniu mozgu, bola jej diagnostikovaná detská mozgová obrna. No, ako som zistila, mala obrovskú chuť žiť .Tá chuť žiť jej pomohla prekonať všetky choroby, šesť náročných operácií bedrových kĺbov, keď musela šesť týždňov ležať po pás v sadre. Šesť krát po šesť! Ja osobne by som to nezvládla .Koľko bolesti zvládla, len aby mohla chodiť! Je to veľká bojovníčka. A život bežal ďalej. Dcérka už má 30 rokov a stále bojujeme. Ja už aj s chorobami, dvakrát som prekonala mozgovú príhodu, mám ťažkú skoliózu, no aj nastupujúcu reumu .Po 30tich rokoch dvíhania a prenášania a mnohých iných úkonoch, ktoré musíme zvládať my matky zdravotne ťažko postihnutých detí, som už v koncoch. Už nevládzem .Som stará, zničená, chorá. A môj život? Pri spätnom pohľade sú to stovky preplakaných nocí, keď som si kládla otázku: “Prečo práve Ja? “No odpovede neprichádzali. Až jedného dňa ktosi dal na internet rozhovor anjela a matky, že prečo iba niektorým matkám dá choré dieťatko. Anjel odpovedal, že ich dá iba matkám , u ktorých vie, že to zvládnu. Tu som našla odpoveď na svoju otázku: “Prečo práve Ja“ .Prežila som smrť otca, mladého brata. Zostala som sama. O svoju dcérku sa od narodenia starám iba ja .Starám sa aj o svoju 80ročnú mamu. No teraz ma trápi ešte jedna otázka : ČO BUDE ĎALEJ? Neviem, fyzicky už to nezvládam. Čaká ma operácia kolena, no kde dám dcérku, kde dám mamu? S dcérkou chcem absolvovať aj rehabilitáciu v Košiciach, no finančne to už nezvládam. Preto prosím ľudí dobrej vôle o pomoc .Chcem veriť, že dobrý človek ešte žije.