CESTA DO KÁHIRY

kahira

Vždy ste všetkým závideli exotické dovolenky na jednej strane, na druhej predstava, že by ste vliezli do obrovského lietadla, ktoré ktovie prečo sa udrží vo vzduchu, vás tak trochu tlmila. A potom, ďalšia vec. Horúčavy. Niežeby ste ich dobre znášali, ale oblieval vás studený pot, keď ste počúvali tých, ktorí sa vrátili z ďalekých krajín. Takých, čo by ste ich vy ani prstom na glóbuse neobjavili. A tak, keď nastalo babie leto a vy ste počúvali nostalgické spomienky svojich kolegov, nie raz vás išlo rozliať na kolomaž. Nemali ste čím prispieť svojou troškou do mlyna. Vy ste boli len na Záhorí zbierať huby, aj to ste si nikdy neboli istá, či jedlé, alebo jednorázovky a keďže uplynulé leto bolo suché, našli ste akurát podpapierniky. So zaťatými sánkami brady ste počúvali kolegu režiséra, ktorý bol známy svojimi okružnými cestami po svete. Do šatne pre produkciu pred štúdiami ste vstúpili v okamihu, kedy mal monológ a široké auditórium ani nehleslo. Tíško ste si sadli na zadok a s kaprími ústami ste počúvali, akože vy nič, vám to žily netrhá. Ale mali ste vidieť tie hematómy pod kožou na každom kúsku vášho nepestovaného tela.

– Na colnici, keď sme išli z Alexandrie do Káhiry, to bola hotová katastrofa. Taký nejaký El Aliram, ktorému nohavice merali v Eufrate, mi chcel prevrátiť kufor hore dnom, ale ja som mal na ňom štyri visiace zámky. Myslel som si, dá mi pokoj, nebude sa predsa so mnou zdržiavať a že by odo mňa pýtal kľúčik od každej, to som si bol na sto percent istý. Čerta starého! Vôbec sa nezaujímal, kde ich mám. Zobral obrovské kombinačky a cvak, cvak, odpálil mi tie zámky z kufra za dve sekundy. Otvoril kufor, prezrel mu brucho a poslal ma… nechcite vedieť kam. Rozumel som mu ja dobre. Len som zanadával na neho, ty jeden El Džazíra, aj to len v duchu a predstavte si, tú fľašku so slivovicou, tú mi nezobral. Ale pokrčil mi pohľadnice, ktoré som si niesol z domu.

Niekto z počúvajúcich sa cestovateľa spýtal, akéže pohľadnice. A viete, čo mu odvetil? No tie, s mojím rodným mestom, s Malackami! Vari nebudem kupovať nejaké drahé pohľadnice v Káhire. Už len za známku vraj dal majland. To vám poviem, to bola silná káva aj na kolegu Františka, ktorý si celé roky prihrieva stravu z domu v mikrovlnke v jedálni televízie.

– A čo ženy? – spýtal sa ho ďalší z poslucháčov, visiac mu na perách. Tvárila som sa, že ma to nezaujíma.

– Pche! Tie v tých habitoch ani nevidíte. A možno je to dobré, asi nie je čo odkrývať. Každý predsa vie, že u nás, na Slovensku sú najkrajšie dievčatá. A ženy. Ale stretol som tam Malého Muka.

Tu sa vám uši zaostria, postavia sa, akoby vám ich niekto kupíroval. Ak sa jedná o rozprávkovú postavičku, okamžite prepnete na netopierie radary. Nezdržíte sa a aj vám sa na tvári usadí čitateľný výraz zvedavosti.

– Roztrhol sa mi sandál. Myslel som si, zájdem na bazár, či tam nestretnem nejakého šikovného obuvníka. A tam vám sedel taký Malý Muk, pozrel na tú moju sandálu, vykríkol niečo ako hatláma paprťáma, akoby aj on videl Pekárovho cisára a cisárovho pekára a hodil tú moju sandálu za seba. Na kopu, čo sa mu vytvorila za chrbtom. Myslel som si, že je to smetisko sandálov, ale on vyrazil  zo seba po anglicky, tomorow a viac mi nevenoval jediný pohľad. Svoju sandálu som pochoval. Ale nedalo mi to, a tak som na bazár zašiel na druhý deň. Tomorow. Bez lístka, bez ničoho, som sa objavil pred Malým Mukom, ktorý sedel na kameni a čosi pidlikal. Pozrel na mňa, zúžil oči, akoby si spomínal, kde ma asi videl a len čo mi vytrhol z dlane egyptské libry, vryl sa do pyramídy sandálov a vytiahol ten môj. Opravený! Priatelia, to sa zdravým rozumom pochopiť nedá.

Neviete prečo, ale keď to všetko režisér rozpráva, pozerá sa po všetkých v šatni, a keď vysloví poslednú vetu, jeho pohľad spočinie na vás. Sklopíte oči, akoby ste sa vy mali za čo hanbiť. Odtrhne od vás zrak, keď sa ho ktosi spýta, čo bolo ďalej.

– V tých opravených sandáloch som sa vybral k Nílu. A viete, koho som stretol?

Všetci svorne krútia hlavami. Niektorí tipujú člena ochranky, iným zídu na um predstavitelia vášho manažmentu. Len vám by nikdy nezišlo na rozum, čo režisér zavalí.

– Krokodíla!

To sa vám už vlasy stavajú dupkom. Máte strach z bytovej mole, nieto z papuľnatého krokodíla, pred ktorým máte rešpekt, aj keď ho môžete pohladiť proti „srsti“ len na televíznej obrazovke. Neurobíte to a teraz, keď o ňom rozpráva váš kolega, ktorého obsadzujete aj preto, že má rozprávačský talent a vy potom máte o čom písať, naskakuje vám husia koža na hlave. Ste si istá, že vás bajočko pozoruje, no tvári sa, akoby ste splynuli so vzduchom. Možno ste molekulou, priesvitnou nehomogénnou zmesou, na ktorú sa premieňate vo chvíľach, ako je táto.

– Pozerám ako blázon, už len po ceste… ozaj, spomenul som vám, že sú tam štvorprúdovky, šoféri trúbia ako šialenci, ktorým ukradli spod zadku pampersky, celý čas majú dlaň opretú o klaksón, ale v konečnom dôsledku, pri tak veľkom chaose sa nikdy nikomu nič nestane? Tak vám to teraz hovorím. A prisahám na zdravie svojej svokry, ktorá je dvadsať rokov ta tam, že tam policajti neriešia žiadne dopravné kolapsy, ani havárie. Horšie je, ak idete k pyramídam. Číslice sú tam arabské, ale aj to majú vyriešené. Domorodci sú vybavení megafónmi a mali by ste vidieť, ako vás vítajú. Ako alipašov z atašé.

– A čo ten krokodíl? – pípnete, lebo sa bojíte, aby to režisér v zahováraní nezabudol a … a ste zvedavá na to, ako si váš dvorný režisér poradil s monštrom, ktorý, pokiaľ viete, nežerie len ľudí s nadváhou.

– Čo moja? Si zvedavá, akú som mu dal po tej jeho vlnovkovej papuli, čo? A to ešte nevieš, že ten krokodíl bol albín. To si už videla? – obráti sa rozprávač na vás a všetky pohľady prítomných spočinú na vašej maličkosti zabalenej v metrákovom vreci na zemiaky, – papuľu mal obrovskú a naširoko otvorenú ako keď vchádzate v Paríži cez Víťazný oblúk a ja som nemal pri sebe nijakú palicu, čo by som mu ju vrazil medzi tie jeho zubiská. Keď som sa pomodlil a požiadal vrchné inštancie, aby odpustili mojej žene všetko, čo mi v živote narobila, za krokodílom sa objavil jeho bratanec. Ten prvý, ten albín, zodvihol chvost do výšky, zaplieskal ním. Myslel som si, že ním chce šibnúť toho za ním, ale figu borovú. Albín mal pod chvostom ďalšiu papuľu. Nielenže bol albín, on bol aj hermafrodit.  Už si niekedy niečo také počula?

Zavrtíte hlavou a nedýchate. Nechcete, aby sa ostatní na vás pozerali očakávajúc, čo z vás vypadne. Ak uveríte, môžete vyzerať ako idiot, ak nie, pomyslia si, že ste čistokrvný pablb, ktorý nemá najmenšie vedomosti zo zoológie. A tak celá nesvoja len neutrálne potriasate hlavou a čakáte, kedy od vás odvrátia tie svoje dyne ostatní.

– A umýval si zuby dvakrát denne alebo stačilo iba raz? – spýta sa nejaký dobrák, ktorý vás zachráni. Všetky pohľady sa prenesú na neho. Vtedy skríknete, akoby ste si omylom sadli v Evinom rúchu na dospelý kaktus pripomínajúci taburetku.

– Ja ti neverím! Ty si vymýšľaš! Fabuluješ! Ako si môže krokodíl umývať zuby? A vôbec neverím, že bol biely s červenými očami ako angorák! A keby sa aj narodil ako albín, s dvoma papuľami rozhodne nie! – vykríknete a niekoľko párov očí sa zase upriami na vašu maličkosť.  Začujete niekoho, že ak sa môže na území Slovenska narodiť sliepka so štyrmi nohami, čo ste napokon aj vy videli v televíznych správach, prečo by sa v iných klimatických podmienkach nemohol narodiť dvojpapuľový krokodíl. V tej chvíli všetci vybuchnú do smiechu. Neviete, či ste im vy smiešna, alebo rozprávač, no cítite sa ako nahý v tŕní. Vyskočíte zo stoličky a napriahnite ukazovák proti režisérovi, ktorý sa smeje všetkým. A očami najviac.

– Ty si ani nebol v Egypte! Do žiadnej Káhiry si necestoval ani prstom na mape! – kričíte, za čo si od ostatných vyslúžite potlesk.

– A bol som, – smeje sa režisér, – a viackrát. Po prvý raz vtedy, keď si ty ešte za sebou ťahala káčera!

– Znížim ti honorár, ak klameš! – rozhodnete sa, ale nik vás neberie vážne. Vám nik neverí. Režisér, ktorému ešte stále nenarástla brada, hoci je už niekoľko rokov na dôchodku, len pohodí rukou. Najsmiešnejšia ste mu vy. A možno aj vaše cestovné výpravy z Petržalky do račianskych lesov, kam chodíte na huby. Stavíte sa, že to vedia vďaka nemu všetci z televízneho štábu. A krk dáte aj na to, že už počuli o tom, ako vás z vnútra, aj zvonku zožiera závisť. Márne by ste vysvetľovali, že ste so svojím životom spokojná. Na dovolenku ste nikdy nechceli ísť ani do Budapešti, ani do San Francisca, ba ani do Káhiry. Ale hovorte im to, keď ani poriadne neviete, kde to je. Že ani vy? No ale vy tiež nemusíte každému všetko veriť a už vôbec nie všetko vytárať. Čo ste si prečítali, si nechajte, prosím, pre seba. Ibaže by ste vedeli, a vtedy to neprezraďte nikomu, iba mne, kde rastú huby. Ale nie také, čo rašia medzi prstami na nohách. O tých vieme svoje. Ale nie od režiséra, ktorý, ktovie, či vôbec v nejakej Káhire bol. A ak nie, závidím mu ako spisovateľka iné. Fantáziu, ktorá vám dovolí cestovať… po celom šírom svete. Aj po tom, ktorý existuje len v bujných, ale  fantastických predstavách.

 

 

Image 0

GoodSports International Slovensko

Slovensko-americká nezisková organizácia poskytuje celý rad rekreačných, vzdelávacích a inšpiračných aktivít pre deti v školskom veku a mládež s cieľom vychovať z nich zdravých a prospešných členov spoločnosti....

Podporiť výzvu

Image 1

Pomoc pre onko detských pacientov s prepravou

Touto zbierkou chceme pomôcť detským onkologickým pacientom s prepravou ....

Podporiť výzvu

Image 71

Pomoc pre Peťka s leukémiou

Prosba pre môjho 2 ročného synčeka...

Podporiť výzvu