Cesta za maľovaným štítom
Manžel dotrepal domov obraz. Má k nemu vzťah od detstva, veľmi ho chcel. Zozadu je napísané: Javorový štít so Streleckým plesom, 1984. Proti horám nemám nič. Naozaj. Ba skôr naopak. Ale ten obraz ma nejako na prvý pohľad nechytil. Má otrasný rám a bez vzťahu k maľbe sa mi nechce vyrábať alebo platiť nový. Preto skrsol nasledovný plán.
Pôjdeme si pozrieť namaľované naživo! Krátke pátranie vo vysokotatranskej mape, plánovanie trasy, vyšlo mi to na pohodovú jednodňovku. Prišiel deň D. Vyvezieme sa na Hrebienok, odtiaľ červenou k rázcestiu nad Reinerkou a po modrej cez Veľkú Studenú dolinu k Zbojníčke.
Krok za krokom, máme tempo, za dve a pol hodiny sme na chate. Opečiatkujeme svoje chatárske knihy na pamiatku, najeme sa, napijeme. Manžel známy nedôverou voči tvrdeniam o pohodovosti a nenáročnosti trás, ktoré plánujem, sa pýta personálu: „Koľko to je ešte k Streleckým plesám?“ Kočka suverénne odpovedá: „Tak do 40 minút.“ Manžel je spokojný, pokračujeme po žltej značke smerom k Priečnemu sedlu. Vieme, že posledná jazda z Hrebienka je o 18:00 a pripadá nám to stihnuteľné bez drámy tak akurát.
Vychutnávame si pohľady na plesá nad Zbojníčkou. S ortofotomapou študujeme štíty. Identifikujeme, ktorý je Javorový. Sme pokojní. Vyzerá to tak, že zboku má presne taký tvar ako je na obraze. Rozjímam sledujúc čriedu kamzíkov v diaľke. Ďalšie fotky pri plesách. Plesám, že plán vychádza. Pokračujeme. Trasa vedie čoraz prudšie pod Priečne sedlo a dosť sa stáča. Javorový štít strácame z dohľadu. Manžel zúri. Sleduje čas aj vlastné sily. Ja pripúšťam, že ma to nebaví, ale odmietam diskusiu, že by sme to zabalili. Upozorňujem dôrazne, že máme čo jesť, piť, máme vhodné oblečenie aj čelovku v ruksaku! Atmosféra hustne.
Pokračujeme. Fotím ďalšie plesá. Stretneme turistov vetrom ošľahaných a natešených po zdolaní Priečneho sedla. Pýtame sa, či do čerta nevideli tie Strelecké plesá. (Inak áno, to je trochu rušivé. Na obraze je napísané „so Streleckým plesom“, lenže mapa uvádza plesá. Niekoľko!!!) Turisti tvrdia, že kúsok pod sedlom nejaké plesá sú. Bez slovka pokračujeme.
Žiadnych 40 minút od Zbojníčky. Ešte nie sme v cieli a hodina 20 za nami. Ale ideme. Nachádzame plesá. Hlboko pod nami, a ďalšie schované za skalami kúsok od turistického chodníka. Maličké, rozliate, vyzerajú skôr ako veľká mláka. Hľadáme pohľadom Javorový štít. Zázrak nenastal. Naozaj ho od žiadneho Streleckého plesa nevidno. Ups?
Otváram fotku s obrazom, ktorý tíško sám čaká doma stále nezavesený. Maľba sedí! Čučíme tentoraz do mapy. Nemáme my veruže maľbu Javorového štítu. Máme maľbu Ostrého štítu! Zopár fotiek, misia splnená, vraciame sa.
Čas pokročil. O dve hodiny musíme byt naspäť. Aj menej pozorný čitateľ asi spozoroval, že tou istou cestou to určite nestihneme. Fotím kamzíky, pomedzi to debatujeme, či neskúsime skratku. Z výšky vidíme v doline chodníček. Nevidno jeho začiatok, občas je prerušovaný. Kopíruje tok Zbojníckeho spádu, horského zurčivého potôčka, a mapa naznačuje, že v istom momente pretne našu oficiálnu trasu. Schádzame na skratku. Strašná cesta. Strašná! Fotím kamzíkov. Chvíľami sa vykresľuje chodník. Ten je fajn. Prichádzame na lávku cez Zbojnícky spád vo Veľkej Studenej doline. Pokračujeme už po turistickej značke. Na Hrebienok doslova dobiehame 17:59. Sedem hodín v nohách a hodnota maľby navýšená nevyčísliteľne. Začínam navrhovať rám.
Moment! Príbeh pokračuje. Niekoľko dní po. Preverujem, už len pre istotu, či všetko sedí. Či náhodou nenájdem fotky, ktoré pomôžu potvrdiť identifikáciu Ostrého a Javorového štítu. Našla. Potvrdili sa. Že Javorový štít na obraze je naozaj Javorový.
Ponaučenia a úlohy:
- Kúp si 3D mapu Vysokých Tatier.
- Používaj buzolu.
- Na dobrodružné knižné výpravy sa pripravuj dôkladnejšie.
- Nespoliehaj sa vo vysokej nadmorskej výške, kde je redší vzduch, na vlastný, ani manželov úsudok.
- Dôveruj autorom malieb, že vedia, čo maľujú.
- Opäť kontaktuj rodinu maliara, že to namaľoval aj pomenoval vlastne správne.
A čo teraz s tým rámom? :)