ĽudiaĽuďom.sk Blog

Chcela by som vám napísať o niečom krásnom čo ma v živote zastihlo. Ako každý z nás, a hlavne dievčatá,  snívala som o krásnej láske, princovi na bielom koni ako sa hovorí. Keď som mala 15 rokov spoznala som takého, a dnes je mojim manželom. Ale naša cesta nebola vôbec ľahká. Keď sme sa spoznali, boli sme spolu len krátko, každý z nás sa stretával z inými ľudmi a akosi sme sa od seba vzdialili, aj keď vždy po piatich rokoch sme sa akoby zázrakom stretli. Dodnes si to neviem vysvetliť.

V 20-tke sme sa stretli ale nejako sme nevedeli prečo a tak sa naše cesty opäť rozišli. V 25-ťke to už bolo dosť vážne a bolo jasné, že spolu nikdy môcť nebudeme keďže sa mi prišiel pochváliť, že je ženatý a bude mať dcéru, ktorá sa mu ma čoskoro narodiť. Ja som vtedy bola tehotná zo synom ale priateľ ma po oznámení tehotenstva opustil. Čiže som ostala sama.
Bolo to pekne stretnutie aj keď každý z nás mál v podstate plány do budúcna z niekym druhým ale určite nás nenapadlo, že sa o 5 rokov situácia úplne zmení.

Ja som ostala zo synčekom sama, žila som s rodičmi. Jedného večera, na to nezabudnem nikdy, som mala hovor, bol deň otcov samozrejme ubehlo 5 rokov od stretnutia z mužom môjho života. Bolo mu veľmi ťažko, bola som v šoku a nevedela som čo si mám myslieť, prešlo veľa rokov ale vtedy som pochopila všetko. Oznámil mi že sa rozviedol, aj keď nechcel a ostal sám, jeho manželka si našla iného priateľa a jemu je ťažko, lebo s ňou ma dve dcérky. Keďže bol deň otcov chcel z nimi isť do cukrárne, ale schválne mu ich nedala. Dôvod, to ani on sám nevedel.

Snažila som sa ho pochopiť, ale to sa nedalo. Je to veľmi ťažké. Ja som to nerobila otcovi môjho syna, lebo v tom nevidím žiaden zmysel, deti by sa mali stretávať s rodičom a my dospelí si musíme riešiť problémy mimo deti. Je to smutné, ale je to realita v mnohých rodinách.

Po tomto telefonáte sa všetko v mojom živote zmenilo, všetko dostalo zmysel a ani neviem ako, začali sme sa stretávať, zoznámili sme naše deti, môj syn mu začal hovoriť tatik.
Požiadal ma o ruku a ja som súhlasila, uvedomila som si že som stratila skoro 15 rokov. Všetko mohlo byť inak. Ale život to chcel takto. Každý z nás sa trápil v živote, zažil veľa bolesti sklamania. Ale teraz sa už trápime spolu. Narodila sa nám krásna dcérka Alžbetka. Máme z nej veľkú radosť ale aj trápenie, keďže sa nám narodila s postihnutím.

Verím, že každý človek na tejto zemi má svoju druhú polovičku, len nie každému sa ju podari nájsť a uvedomiť si, že už nemusí hľadať. Ja som ju našla ale aj stratila, no život mi ju doniesol naspäť. Za čo som nesmierne vďačná. Priala by som každému hlavne veriť, že aj cez nezdary a bolesť nájde človeka, ktorý k nemu patrí. Je krásne ak máme ešte sny lebo to nám nikto vziať nemôže. Vždy mi to pomohlo aj v tých najťažších chvíľach.