Človeče, nehnevaj sa
Pamätám si, ako som v detstve túžil na Vianoce dostať lego. Jeden rok to už vyzeralo, že si ho pod stromčekom nájdem. Krstná mama stála niekoľko hodín v rade pred bratislavskou predajňou. Namiesto lega boli vo veľkej škatuli spoločenské hry.
Neplakal som. Aj keď sa mi veľmi chcelo. Usmieval som sa. Usmievali sme sa všetci. Malý chlapec pochopil, že lesklé oči mamy a otca majú svoju cenu. Hrali sme všetky tie spoločenské hry, až pokiaľ nám oči celkom nevyschli.
Odvtedy som pre istotu netúžil po žiadnom darčeku. A už nikdy nesedel s rodičmi a so sestrou hodiny iba tak. Spolu. Vedľa seba. Pri hre Človeče, nehnevaj sa.
Tohtoročné Vianoce budú moje prvé, keď budem sám na fare. Po polnočnej ľudia odídu domov. Veľký chlapec pretrie lesklé oči a pôjde spať. Pozná cenu dospelosti. Cenu večera, keď bol dokonale šťastný.
P. S.: Hneď zajtra zájdem do obchodu. Kúpim veľkú škatuľu a zavolám domov. Pripravím postele, rozdelím farby. Ešte nie je neskoro. Nemusím zaväzovať šnúrky na topánkach svojim rodičom. Môžu za mnou prísť. Budú Vianoce. A ja túžim hodiť kockou.
(Príbeh je z knihy Kto sa chce naučiť bicyklovať, musí aj padnúť; Cathedra 2012.)
Brat Šavol podporuje výzvy
Pomôžte štyrom chorým deťom
Volám sa Jarmila a spolu s manželom máme 8 detí, z toho sú 4 ťažko choré...