Dlhá cesta
Univerzita Komenského zbierala asi pred rokom hračky pre chudobné deti. Zbierka trvala dva týždne. Ľudia mohli nosiť to, s čím sa ich deti už nehrajú, ale stále to ešte môže poslúžiť iným. Vo veľkých vreciach sa hračiek zhromaždilo osem tisíc. Naložené putovali veľa kilometrov. „Tie deti sa s nimi už hrajú?“ pýtali sa asi mesiac po zbierke moji malí, lebo tiež prispeli. „Asi už hej,“ odpovedala som. Ale to som netušila že hračky skončili úplne inde. Vo veľkých skladových budovách, medzi pašovaným a podozrivým tovarom.
„Vôbec by nám nenapadlo, že sa to takto môže skomplikovať,“ povedala mi dnes jedna z organizátoriek, Andrea Foldváryová. „Všetko sme robili s najlepším úmyslom. Ale riadne sme si zavarili. Dodnes neviem, čo sa úradníkom na hračkách nezdalo.“ Preverovali ich rok… Tanzánia je krajina, kde aj za staré hračky, ktoré nemajú žiadnu finančnú hodnotu, treba platiť. Dlho sa vyjednávalo, naťahovalo, hračky stáli v sklade… až nakoniec prepravná spoločnosť zaplatila – peniaze, ktoré boli vyrubené nezmyselne a ktovie kto ich nakoniec dostal. Ale hračky sa tak konečne dostali do misijných staníc v Tanzánii, jednej z najchudobnejších krajín sveta.
„Budete tú zbierku ešte niekedy opakovať?“ opýtala som sa organizátorky. „No… zbierky ešte určite robiť budeme. Ale asi iba knihy a už iba na Slovensku,“ odpovedala mi pani Foldváryová váhavo. Vôbec sa nečudujem. Darovať je viac ako brať. Ale niekedy je to poriadne ťažké…