ĽudiaĽuďom.sk Blog

Dnes som sa piaty raz narodila

 

Prvý raz som sa narodila pred 59 rokmi. Klasika.

Druhý raz pred 25 rokmi, pri autonehode. To sme išli po hlavnej, ja ako spolujazdec. Z vedľajšej cesty do nás z pravej strany vpálil blázon, ktorý do toho času bol už 11 krát súdne trestaný. A nič sa mu nestalo. Mal známosti. Bola som v kritickom stave, týždeň na ARE. V stave, keď som mala zavedené 3 hadičky do pľúc, mi  išli operovať dutinu brušnú pre krvácanie do brucha. Prežila som.

Tretí raz, keď som sa po operácii hrubého čreva nemohla dostať z horúčok, ktoré siahali až k 42 stupňom. Opakované zápaly pľúc s následným vyťahovaním vody. Po operácii som tam strávila skoro 8 týždňov. Keď horúčky klesli na 38, mohla som konečne ísť domov.

Štvrtý raz som si to tak trochu  /ale nevedomky/ zavinila sama. Po operácii dvanástnika pred 4,5 rokmi som bola čoraz slabšia, ale som si myslela, že to je normálny pooperačný stav po tak ťažkej operácii. Keď som na naliehane sestry išla na pohotovosť, po prezretí výsledkov krvi už som na ďalšie vyšetrenia chodila po pansky – na vozíku. V Pov. Bystrici ma dostali z najhoršieho – dostala som asi 5 dávok krvi a mohla som byť prevezená do Martina, kde som dostala ďalšie dve a mesiac po prvej operácii ma operovali znovu – čistenie dutiny brušnej. Hrozila otrava krvi, prišla som v „hodine dvanástej“.

No a dnes skoro autonehoda! Opäť nie z mojej viny. Oproti tej prvej s tým rozdielom, že som sedela za volantom. A nejaký blázon ma obiehal v minimálne 100km rýchlosti /v obci/ v čase, keď ja som odbočovala doľava. Tu by som chcela pripomenúť, že asi 150 m pred tým kritickým som išla z vedľajšej na hlavnú, kde je „stopka“. Celkom určite som na hlavnej zľava nevidela prichádzať žiadne auto. Asi po 150 m som odbočovala do školy, kde som viezla vnuka, keď tu zrazu v obrovskej rýchlosti okolo mňa vľavo prefrčalo auto. Bol to moment, neviem, ako ďaleko, či vlastne blízko seba boli naše autá, ale celkom iste šoférovi, ktorý práve vychádzal zo školy, stuhla v žilách krv. Ten blázon išiel doslova po chodníku a podarilo sa mu zastať asi po 100 – 150 m. Akou asi musel ísť rýchlosťou? Veľké šťastie,  že chodník je dostatočne široký. A že tam nebol nejaký stĺp. Alebo deti.

Čo dodať? Asi pôsobím ako magnet na šoférov – bláznov. Pri prvej nehode som bola spolujazdec, vpálil do nás z pravej strany. Teraz som bola za volantom, tak si to namieril zľava.

Na záver len dodám, že som sa nezrútila, neroztriasla, v pohode som išla ešte do obchodu a domov. A synovi som oznámila, že som sa skoro nevrátila. Len ma mrzí, že som sa nešla pozrieť, kto to bol. A spýtať sa, či vôbec vie, ako rýchlo išiel.  Ale to v tej chvíli človeka nenapadne. V prvom momente mi prebehlo mysľou, aké má človek niekedy šťastie. Veď ako málo chýbalo…