ELEKTRIČENKA

14

Som až napodiv poctivec. Od ranného detstva mám zakódované, že ak sa budem ja slušne správať voči iným, vráti sa mi to. Mama robila chybu, keď si myslela, že to bude platiť aj v dnešnom svete. Chúďa, keby vedela, ako sa to všetko zmenilo, v hrobe by sa obracala. No ale to, čo do mňa vložila, sa mi, ak mám byť úprimná, takmer nevrátilo.

Keď som chcela byť slušná, často sa stávalo, že si ma ľudia nevážili a moje slovo malo mušiu váhu. Mám aj svoju letoru, to nemôžem poprieť, že nie som jednoducho priebojná a stále si myslím, že len svojou prácou potvrdíte alebo vyvrátite svoju šikovnosť. Skrátene povedané, narazila som hlavou o múr x-krát, kým som pochopila, že ju nemám obalenú škrupinou z vlašského orecha a že ľudia sú rôzni. Nech to bolo ako chcelo, mňa žiadna skúsenosť nepoučila.

–         Oklamú ťa v každom obchode, – jedoval sa môj muž, keď mi v potravinách stiahli namiesto 4 eurá 40, – naletíš každému, kto ti zazvoní pri dverách. Podpíšeš bianko zmluvu, lebo ťa každý oklame. Necháš sa namotať na skvelý obchod, pri ktorom nás ošklbeš o všetky peniaze. Čo si stále nepochopila, že žijeme v krutom svete? Že každý okráda každého a nik s tebou nič nemyslí v dobrom?

Manžel na mňa jačal v ohnivom hneve za to, že som zase vyrobila nejaký prúser. Ale mohla som za to?

–         Sú aj slušní ľudia, Marek. Nehovor, že sme skazení skrz naskrz, – plakala som v naivnom presvedčení, že ho moje slzy obmäkčia. Zabudol za sebou dvere bytu a prišiel domov až nadránom. Pre istotu som sa ho nepýtala kde bol.

–         Choď MHD, keď si taká múdra, – zaševelil spod paplóna, keď som si naťahovala pančuchy sediac na peľasti postele. Strhla som sa.

–         Myslela som si, že spíš, – zapípala som, ale on sa len otočil na druhý bok.

–         A nezabudni si cviknúť lístok, – zašomral.

Bežala som na autobus bez zbytočného vysvetľovania, že ja si žiadny lístok cvakať nemusím, ja mám električenku. Bola som spotená, tvár mi horela ako fakľa, keď som dobiehala autobus. Zatvoril mi pred nosom. Som si istá, že ma vodič videl v spätnom zrkadle, no užíval si, ako som sa zlostila, podupkávajú nohami. Určite ho doma manželka vytočila do špirály ako ja svojho muža, nuž si povedal, že ženy si to dnes odskáču. Po dlhých dvadsiatich minútach, kedy vynechal nasledujúci spoj, som už načisto odkrvená, vošla do autobusu. Chcela som si sadnúť za voľné sedadlo, ale predbehol ma mladík, ktorý sa ihneď ponoril do skrípt. Nemala som odvahu povedať mu, že mu môžem byť pomaly starou matkou a postávala som na jednej nohe nad ním. Autobus bol po strop plný, hlavne študentmi, ktorí cestovali na internát. Keď nastúpili zadnými a strednými dvermi dvaja ramasáci, hneď som tušila, že sú to revízori. Hrabala som sa v kabelke, aby som našla električenku. Pochopiteľne, každá dámska kabelka má hlboké dno a neprekonateľný neporiadok vo svojom bruchu. Trvalo mi dlhšie, kým som ju nahmatala.

–         Pani, bude vám to ešte dlho trvať? – osopil sa na mňa revízor, šibujúc očami po ostatných cestujúcich, veriac v to, že ich polapí.

Ale nemusel chodiť ďaleko. To som ešte netušila, že ja sa stanem jeho obeťou. Električenku priložil k malému prístroju a zaškeril sa.

–         Už týždeň chodíte na čierno, pani. Zaplatíte pokutu na mieste alebo poštovou poukážkou? Je to päťdesiat euro.

Takmer som skolabovala.

–         Ale ja…, – habkala som celá brontová. Pohľady tých sopliakov, ktorí žili ďaleko od svojich domovov a v Bratislave len pár rokov prespávali na internátoch, aby sa tu natrvalo po vyštudovaní usadili, sa upriamili na mňa, – ja chodím MHD len sporadicky. Vozí ma manžel. Akurát dnes nemohol, lebo…

–         Pani, mňa to vôbec nezaujíma. Zaplatíte teraz, na mieste, alebo…, – vyťahoval blok, – občiansky preukaz.

–         Nie ste policajt, nemôžete ma legitimovať. A ja cestujem MDH celých tridsať rokov, v živote som nedostala pokutu a …

–         Všetko je v živote po prvýkrát, – pridal sa k revízorovi, ktorý sa nezmestil do dverí, jeho kolega a uškrnul sa. Autobus zastavil a my traja sme vystúpili. V živote som nezažila takú hanbu. Ale keď sme sa ocitli na vzduchu, hlava sa mi prečistila.

–         Páni, ja nie som pri peniazoch. Električenka… trojmesačná ma stojí sedemdesiat euro, a to ma vždy zabolí… peňaženka mi krváca. Majte zľutovanie, páni, overte si, že som nikdy neplatila žiadnu pokutu ani v elektrárňach… ani na bytovom podniku, – slzy som mala na krajíčku. Tí dvaja však na mňa pozerali ako gepard na korisť. Cítila som dešpekt v ich očiach, nuž som odohnala myšlienky na poctivosť a vytasila sa zbraňami klamstva, – prišla som o robotu… som nezamestnaná… nemám si za čo dať urobiť zuby… s manželom, ktorý je ťažký invalid, sa snažíme, aby sme dcéram aspoň vzdelanie dali, ale nevieme to utiahnuť. Svokre musíme mesiac čo mesiac platiť v penzióne. Má Alzheimera a Parkinsona, – zaplakala som čudujúc sa, ako sa mi tie klamstvá poľahky kĺžu z úst. Muži si vymenili krátke pohľady a mne bolo jasné, že netušia o čom je reč, – vykradli nás. Zlodeji preliezli cez pootvorené okno a zobrali nám všetko, čo sme doma mali. Keby ste videli ten žalostný stav v našom dvojizbovom byte, a to sa v ňom tlačíme piati, plakali by ste, – pokračovala som v tom, čo som odjakživa odsudzovala a videla, ako sa tí dvaja obrovití chlapi topia. Keby bolo treba, hodím sa im okolo krku, ale v poslednom okamihu tomu zabránili.

–         Pani, ale to je naposledy, čo ste nás takto zlomili, – povedal ten menší a významne pozrel na kolegu, ktorý chcel čosi namietnuť, – kúpte si električenku a už nikdy necestujte načierno.

Vďakou by som ich povodila po petržalskom sídlisku, ale oni už nastúpili do iného autobusu. Zakývala som im a bežala zvyšok cesty do práce peši. Celú pracovnú smenu som premýšľala, či mám to, čo som urobila, vybaliť doma pred manželom. Nakoniec som sa rozhodla, že áno. Konečne ma začne brať vážne, napadlo mi a v myšlienkach som si pridala, že nie všetci sú tvrdí a neoblomní, ako to tvrdí môj zákonitý. Apropo, aj vzťah a spôsob komunikácie s ním, by som mala prehodnotiť.

 

 

 

Image 1

Centrum pre filantropiu, n.o.

V Centre pre filantropiu, n.o. POMÁHAME POMÁHAŤ darcom, ktorí chcú darovať svoje financie, čas, energiu či schopnosti. Našim poslaním je rozvoj darcovstva a občianskej spoločnosti. Chceme aktívne prispievať k rozvoju...

Podporiť výzvu

Image 16

THERASUIT LIEčEBNY PROGRAM PRE NIKOLKU

THERASUIT LIEčEBNY PROGRAM PRE NIKOLKU...

Podporiť výzvu

Image 1

Oheň Nádeje

Spolu pôsobiť na oslobodení od závislosti na pomoci od štátu a pomáhať im osvojiť si samostatný a zodpovedný život. Rozvíjať vzájomné vzťahy -> mešina - majorita, zodpovednosť osoby k osobe...

Podporiť výzvu