HÁDKY
Muži sa neradi hádajú. Z duše neznášajú, ak chcete s nimi pitvať dôvody, pre ktoré dochádza priam chronicky k trecím plochám.
– Miláčik, prídem po teba, zaznie z telefónneho slúchadla.
– Kedy? – spýtate sa so zatajeným dychom.
– Poobede, – odvetí muž vášho srdca a vy zneistiete.
– To je široký pojem. O koľkej?
– Čo ja viem? Ako mi to vyjde. Idem so sekretárkou čosi vybavovať na úrady… neviem, či sa nezastavím po teba aj s ňou. Čo ty na to? – spýta sa vás a vy zalapáte po dychu. Nechápete. Bude sekretárka vášho chlapa sedieť len v aute alebo vyjde aj hore, do vášho bytu?
– Dobre, – poviete tak sucho, že sa vám z úst zapráši a v slúchadle sa ozve cvaknutie. Prešla vás chuť na rande. Popoludní, keď už máte vypitú aj tretiu kávičku, začnete pobehovať po byte ako pardál. Sú tri hodiny a jeho nikde. O štvrtej zistíte, že ste vyhĺbili odtlačky svojich bosých nôh do parkiet pod oknami izby, z ktorej vidieť na parkovisko pred domom, no a o piatej, to už pochováte všetky predstavy o skvelom rande. O pol šiestej zazvoní pri dverách vášho bytu muž, za ktorého by ste síce vždy nedali ruku do ohňa, no rozhodne by ste pre neho preskočili aj štyri vatry /vyhasnuté/. Za jeho chrbtom zočíte mladé žieňa, ktoré mu môže byť dcérou. Vystrkuje nagelovanú šticu a obrovskými očami gúľa po predsieni vášho bytu. Pozvete ich ďalej.
– Ty nie si ešte hotová? – vyblafne na vás prísne váš chlap a vy máte na jazyku čosi štipľavé.
– Tieto staré ženy… s nimi sú večne problémy. Všetko im trvá, – povie, aby sa pobavil na váš účet. Podriadená vášho „nadriadeného“ sa zaškľabí, akoby netušila, že aj na ňu raz dôjde a vy máte penu na ústach. Váš chlap trilkuje pred žabou, ktorá kŕka od smiechu, keď ďalšia poznámka priletí smerom k vám.
– Ona /to ako vy!/ si už nič nepamätá, musí si všetko písať, – zahlási váš partner, dôverne sa nakloniac k nagelovanej hlave a vy dupnete na podlahu. Nemáte však pedále na zadnom sedadla podnikového auta, aby ste zabrzdili, no rázne buchnete do opierky predného sedadla, na ktorom je vedľa šoféra s absolútnou samozrejmosťou uvelebená štepina, ktorej môžete byť matka a ktorej sánka poskočí.
– Zastav! – skríknete na križovatke. Neuvedomíte si, že príkaz je zbytočný. Váš chlap aj tak stojí na červenú. Vystúpite a buchnete dverami tak rázne, že obom zostávajúcim /pozostalým po vás/ cvakne chrup. Pustíte sa vnohy, akoby vám za pätami horelo. Zúrite do tmy a preklínate deň, kedy ste naleteli Osudu. To mal byť muž vášho srdca? Osudový chlap? Zlosť vás neprejde ani o dva, ani o tri dni. Na štvrtý sa vám všetko rozloží v hlave. Zlostíte sa však pre to, že váš chlap ani nezatelefonoval, ani neposlal žiadnu správu na mobil, ani vám nevhodil do schránky rukou napísaný list, v ktorom by bolo nejaké ospravedlnenie a hlboká ľútosť nad tým, ako hlúpo sa voči vám zachoval. Keď po týždni nevydržíte s nervami /veď neviete, na čom ste, či mladá čajka nezabrala len vaše predné miesto pri šoférovi v aute, ale aj v srdci/ a zavoláte. Váš chlap je urazený!!!
– Dobre si ma naštvala! Zhodila si ma pred sekretárkou a teraz je toho celý podnik!
– Čože? Ty žartuješ? Ty si znemožnil mňa!
– Ale, a čím? – zúrivo mieša lyžičkou čosi, čo pripomína skôr hruškovú vodu ako kávu. Chcete reklamovať presso, no on vám to zakáže. Nebude sa predsa blamovať pred personálom sťažnosťami na čosi, čo sa dá pokojne vypiť. A demonštratívne vyleje do seba obsah šálky. Vy si za svoje peniaze chcete na káve pochutnať, nuž zavoláte čašníka, čím spôsobíte nevôľu nielen u neho, ale aj u svojho chlapa. Znovu vás zaradí medzi hysterky, večne nespokojné feministky, ktoré potrebujú za každú cenu „džubať“ každého muža len pre to, že nenosí sukňu.
– Neviem, či to robíš naschvál, alebo začínaš bojovať so senilitou, že sa musíš predvádzať pred mladými žabami! Čakala som ťa niekoľko hodín len pre to, aby si ma urážal? A okrem toho, to som mala stáť v pozore pri dverách od nevidím, čo nevidím? A potom, milý môj, ako si myslíš, že som sa cítila, keď si miesto v aute vedľa seba prepustil svojej sekretárke, ktorá ti, mimochodom, môže byť ani nie dcérou, ale vnučkou. Ty si potrebuješ liečiť nejaké komplexy? A ak si sa chcel pobaviť, prečo na môj účet? Na môj úkor!? – jačíte ako prasiatko pri zakáľačke, no zmĺknete v okamihu, keď vášho chlapa vystrelí zo stoličky.
– Toto počúvať nemusím! Ja som neurobil nič zlé, to ty všetko dramatizuješ! Ty sa jednoducho potrebuješ hádať! Ale ja mám pevné nervy! Ja budem radšej ticho! – buchne do stola zovretou päsťou a pri bare vyplatí aj vašu kávu. Okolosediaci pri vašom stole sa otáčajú na vás, akoby im do krku zabudovali kyvadlá a vy by ste sa od hanby najradšej schovali pod stôl. Má len jednu nohu, technicky to teda možné nie je. Len čo prídete domov, vložíte do obálky štyridsať korún slovenských a pošlete ich na adresu svojho chlapa, od ktorého by ste si viac nedali ani kávu zaplatiť. Ste spokojná sama so sebou. Konečne vo vás dozrelo rozhodnutie. Nie, vy sa predsa nemusíte nechať urážať od niekoho len pre to, že nechcete byť sama! Prečo vás potom on musí zhadzovať pred druhými? Dvíha si vlastné sebavedomie? A prečo to musí byť priamoúmerné vášmu ponižovaniu?
– To máš jedno. Chlapi sú v niektorých veciach rovnakí. S nimi nemôžeš nič rozoberať. Stavím sa o čo chceš, že ten tvoj už dávno zabudol, prečo sa nerozprávate!, zaznie z úst jednej z tých, ktoré pochopili. Vy máte stále čo doháňať. Celý život sa môžete učiť. Všetkému. Aj tak nebudete o nič múdrejšia.
– Ale prečo mám vždy ja ustúpiť, – preháňa sa vám hlavou nepochopiteľné, čo zostane však len básnickou otázkou. Prečo? Lebo… lebo medveď. A tak po dlhých týždňoch zavoláte chlapovi s kokosovou hlavou, ktorý vám nesmierne chýba a neviete si predstaviť život bez neho. Stretnete sa po krátkom prehováraní. Aha, zabudli ste. Zase ste boli na vine vy.
– Neznášam, keď sa hádaš. Pozri, ja som pokojný, ja nikdy nevyvolávam žiadne hádky, povie a vy vidíte, že kožku nad nechtami má ohryzenú do krvava, aj keď vám bude tvrdiť, že to má rozstrapkané zádery. Teraz to pre vás nie je dôležité. Aj keby mal prsty ohlodané po samé oblúčiky nechtov na rukách, vám to žily netrhá. Vy musíte zabojovať. Za svoje práva, za spravodlivosť, za vyriešenie konfliktov, ktoré ak sa nerozpitvú, budú sa znovu opakovať! Váš chlap však odmieta akýkoľvek dialóg.
– Neznášam, keď potrebuješ mať všetko vysvetlené do poslednej bodky. Ja si už ani nepamätám kvôli čomu sme sa poškriepili, prečo si sa so mnou prestala rozprávať, prečo si sa odula, tak čo zase rýpeš? – ozve sa namosúrene a blesky hnevu sa mu objavia v zelených dúhovkách s červenými škvrnkami.
– Ja ti chcem len vysvetliť, že ja tiež neznášam, keď ma zhadzuješ pred svojimi kamarátmi a známymi… pred svojimi kolegyňami. Zaujímavé, že mi to nerobíš, keď sme sami dvaja, – poviete a dúfate, že konečne pochopí, čo mu chcete povedať.
– Vieš čo, moja zlatá? Ja zase neznášam, že ty stále čosi na mne neznášaš. Keď som ti taký odporný, keď som taký vrah tvoj citov, keď ti nesiaham po päty, bude lepšie rozísť sa. A to nie dnes, ale hneď, – povie a vy mu vidíte už iba chrbát. Máte čo robiť, aby ste sa skoncentrovali. Nie, nedovolíte, aby ste zase celé noci prebdeli kvôli chlapovi, ktorý nemá pre vás pochopenie a ako sa zdá, ani vy pre ten jeho údajný zmysel pre humor. Spacifikujete sa a poviete si, že si radšej pustíte Burianove vrecko smiechu, akoby ste mali počuť sarkastický posmešky chlapa, ktorý už dávno nie je váš. Z prozaického dôvodu. Už rozdáva ten svoj pseudohumor niekomu inému. Odľahne vám. Ale len v tomto prípade. Bojíte sa, že narazíte na jeho klon a nie ste ďaleko od pravdy, keď o pol roka, o rok, či o dva stretnete nového svojho chlapa, ktorý spočiatku len toká, ale len čo si vás oťuká, zaútočí. Následnosť je takáto.
– Zlatko, pozor, tam je blatko, povie v prvý rok.
– Zlato, je tam blato! – ozve sa o rok neskôr.
– Ty ťapa, čo nevidíš, že je tam blato! – na tretí rok to znie takto a podobne. Ale pozor, vy sa s ním ešte stále môžete rozprávať. Avšak za predpokladu, že je prístupný dialógu, že nemá namiesto duše nafukovačku a že zo svojho slovníka celkom nevylúčil slovíčka „prepáč,“ „mrzí ma to“, „odpusť.“