IDEÁLNY MUŽ
Ideálni muži? Kde žijú? V ktorých zemepisných šírkach? Aha, neviete mi dať relevantnú odpoveď. No ja viem, že na stromoch určite nerastú, ani nie sú vodné živočíchy, aj keď v istom slova zmysle by to mohlo o nich platiť. Napríklad v súvislosti, že sa cítia ako ryby vo vode, keď sa rozprávajú o ženách, sťažujú sa na život s nimi, oklepávajú ich pre to, pre čo si ich kedysi brali pred oltárom alebo matrikárom, o futbale a o hokeji alebo workoholici o práci.
Ideálneho muža by ste museli hľadať lupou, aj tak by ste našli len malú bodku. Keby ste si nasadili k lupe aj okuliare, zistili by ste, že to bola len smietka. Ale teraz naozaj vážne. Ak sa pýtate, čo je ideálny muž, to môžete rovno položiť otázku, či existuje ideálny človek. Tak ako neexistuje žena bez jedinej chybičky, tak sa nenarodil muž, na ktorom by ste mohli nechať suchú nitku. Podľa typológie pováh (nielen mužov) sa delíme na sangvinikov, cholerikov, melancholikov a flegmatikov. Je úplne jedno, do ktorej kategórie sa sami radíme. Podstatné je, aby sme za žiadnych okolností, v nijakej životnej situácii nestratili kožu na tvári. Jednej žene môže vyhovovať melancholik, inej sa páči povaha flegmatika. Pri takom si môže robiť čo chce. Dovoliť si čo sa jej páči, jej partner sa na ňu len pozrie s privretými očnými viečkami a aj keď si myslí svoje, tvári sa ako z hlbokého spánku prebudený leňoch trojprstý. Iná žena sa dá dohromady na celý život s cholerikom, aj keď vie, že má výbušnú povahu, no miluje ho pre to, čo nedokáže napríklad sangvinik. Nech je to ako chce, do partnerského vzťahu, či už so závitom na krátko alebo len tak živelne, vstupuje žena s predstavou, že má ideálneho muža. Ak má aj nejakú tú chybičku „krásy“, nevadí, ani ona nie je dokonalá. A ak je rozumná, pripustí to. Či už nahlas alebo potichu, to neriešim. Napokon, kto z nás je ideálny. Nezabúdajme aj na to, že ak žena v duchu pripustí, že jej budúci manžel má v sebe čosi negatívne, naivne si myslí, že ho po svadbe zmení. V mene lásky. Aké naivné. Ako sa hovorí „starého psa novým kúskom nenaučíš“. Som si istá, že to platí aj o šteniatkach. Nech je to teda ako chce, dôležité vo vzťahu je to slovo, ktoré pôsobí ako klišé, ale platí do bodky – tolerancia.
Mám priateľku, ktorá je tridsať rokov vydatá za totálneho cholerika. Keby som bola na jej mieste, som vdova. Nie síce veselá, lebo by som sedela v chládku (rozumej, nie pod stromom), no zbavila by som sa človeka, ktorý reaguje neprimerane a v nestráženom okamihu ako pomätený pardál. Celé roky ju dokázal vytáčať do špirály (všimnite si minulý čas), ale naučila sa odrážať jeho verbálne útoky. Skúšala všeličo. Od ostrej výmeny názorov po tichú domácnosť. Nevarila, neprala mu a nelíhala s ním ako iná moja kamarátka, ktorej vyhovovalo zmierovanie v posteli. Nuž, každý z nás rieši všetko po svojom. Ale aby som sa vrátila k tej priateľke, o ktorej je reč. Trvalo jej roky, kým sa naučila s človekom, ktorý jej hnusne nabrýzgal, ba neštítil sa, inteleguán jeden inžiniersky, použiť aj vulgarizmy toho najhrubšieho zrna na jej adresu a pred cudzími, žiť. Plakávala toľko, že by zaplnila ročne jednu dvestolitrovú vaňu slzami, umárala sa, až si vypestovala toľko chorôb, že si líhala na operačný stôl tak často, ako na ležadlo na pláži pri mori (bolestné od manžela – dovolenka pri Jadrane po každom operačnom zákroku. Výčitky svedomia? Básnická otázka). A keď sa ocitla v rukách bielych plášťov po piaty raz, povedala si, dosť.
- Vieš, Dani, ja som si uvedomila, že ho nezmením. Musím zmeniť seba. Svoj postoj k nemu. A vieš, že sa mi to darí? Síce pomaly, ale už nie je taký priečny a ja nie som ani zďaleka taká vynervovaná. A už ani nie je toľko dôvodov na hádky. Deti máme dospelé, dôchodok by sme si užívali, keby nám odchod do neho nepretiahli o celých sedem rokov. Ak má ten môj starigáň tie svoje huky, usmievam sa, zapínam obtekanie a on keď vidí, že nevstúpim s ním do dialógu, že ho mám v paži, že mi jeho škriekanie netrhá žily, upokojí sa. Čím je starší, tým je pokojnejší. Poviem ti, najťažších je prvých tridsať rokov. Potom to už ide, – povedala mi, keď sme sa prechádzali po sídlisku po dlhom čase.
Je totiž pravdou, že jej dokázal stretávať sa so mnou, aj keď sme sa priatelili pätnásť rokov. Vraj ju kazím svojimi feministickými názormi. Ale omyl. Ja v žiadnom prípade nie som feministka. Preboha, ako by som aj mohla byť, keď mám dvoch synov. Apropo, nepýtali ste sa ma, či existuje ideálny syn… ehm… v tom prípade by som vám musela povedať, že poznám dokonca dvoch. Mala som ich doma skoro tridsať rokov, tak nech mi niekto nehovorí, že neviem, čo hovorím. Čo si o tom myslia dnes moje nevesty, netuším. A viete čo, lepšie bude, keď to nebudem vedieť. A o pár rokov už vôbec nie. Ak by som aj dovtedy neohluchla, budem sa tváriť ako tetrov. A čo, keď mám aspoň ideálnych synov, keď som už vo svojom živote nestretla ideálneho muža.