ĽudiaĽuďom.sk Blog

Internet môže byť nielen nápomocný, ale vie aj poriadne ublížiť. Svoje o tom vedia deti, ktoré trpia vážnymi ochoreniami. Akonáhle sa naučia trochu čítať a písať, nie je pre nich problém zasurfovať si na internete a zistiť, ako to s nimi vlastne je. Dozvedieť sa tak môžu, že ich choroba je nevyliečiteľná, ako i to, že čoskoro zomrú.. Ako sa totiž hovorí, na webe je všetko. A možno aj to, čo nechcete vedieť…

Podobný prípad sa nedávno odohral v mestečku Holsworthy. Osemročnému chlapčekovi Dominikovi rodičia nepovedali, že zomiera, naopak, snažili sa mu závažnosť jeho stavu neprezradiť… Dominic si však „vygúglil“ na internete, že jeho ochorenie svalová dystrofia je smrteľné, že ho čaká život na vozíčku a pomalá smrť zadusením či zlyhaním srdca. Rodičov sa už len rovno opýtal, prečo mu klamali.

“Spoločne sme si sadli a všetko mu vysvetlili, ale bola to tá najťažšia konverzácia, ktorú som kedy viedol,” povedal jeho otec. Tridsaťtriročný otec priznal, že jedným z najhorších okamihov v jeho živote bolo, keď mu Dominic povedal, čo o svojej chorobe zistil. Druhý strašný okamih nastal, keď ocka  raz v noci poprosil, aby našiel liek na jeho chorobu. „Zasiahlo ma to ako rana kladivom!“ hovorí otec. Jeho synček sa odvtedy prebúdza v hrôze a máva nočné mory.

S podobnými prípadmi sa stretávame aj u nás v ŽELAJ SI. 15-ročný chlapec, ktorý prišiel kvôli rakovine o nohu, nám poslal video amputácie nohy. „Toto mi budú robiť,“ povedal s tým, že si už všetko naštudoval a je s amputáciou zmierený… Silná káva…

Rovnako 20-ročný chalanisko z Tatier vie, že má svalovú dystrofiu a vie, čo ho čaká. Nielenže si všetko preštudoval na internete, ale na vedľajšej posteli ešte donedávna ležal jeho brat s rovnakou diagnózou. A toho už niet… Premýšľam nad tým, ako môže žiť s vedomím, že do roka či dvoch zomrie, a predsa si nájde čas napísať mi milý mail či poblahoželať k narodeninám. A pritom viem, že už dva roky nebol von so svojej izby a čo je horšie, už nikdy von – na slniečko, do trávy či do mesta – ani nepôjde… „Nerob si starosti, moja, to by bolo komplikované dať mi von posteľ,“ napísal mi, keď som ho chcela ísť na to slniečko preniesť. „Mne je takto dobre,“ povedal.

Dnes práve premýšľam nad ďalším úžasným chalanom, ktorého som mala možnosť spoznať. Kvôli rakovine prišiel o ruku. Ale nepomohlo to… Nedávno mu lekári oznámili, že na pľúcach má metastázy. Neveril im, cítil sa dobre. A potom prišlo zhoršenie stavu, vykašliavanie krvi, voda v pľúcach, únava.. Už vie, že nebude dobre. Každý deň premýšľam nad tým, na čo asi myslí. Opakuje si večer pred spaním strašnú pravdu: „Ja zomriem, ja naozaj zomriem..“ a chodí mu pritom mráz po chrbte?!  Alebo mu je tak zle, že už na to nemyslí, a chce len spať a spať.. Aj on si o svojej chorobe prečítal na internete. A presne vie, čo ho čaká.

Je to dobre alebo zle??