Ja som dúfala, že sa nám konečne stane niečo dobré
… a stále dúfam. Tie moje deti si to zaslúžia…
Slová, ktoré mi spôsobujú husiu kožu. Preto, že viem, alebo tuším, čo znamenajú a čo sa za nimi skrýva. Preto, že hovoria to, čím si rodina prechádzala a prechádza. A preto, že je v nich toľko pokory.
Táto pokora nie je obsiahnutá len v týchto slovách, ale aj v osobnosti samotnej ženy, ktorá ich povedala.
Vysoká, skromná, nepriebojná. Miška. Maminka troch detí. Z toho dvaja autisti a o ostatných diagnózach si môžete prečítať vo výzve č.1483, ktorá sa nachádza pod týmto článkom. Tam ich môžete aj podporiť. Finančne. Aj euríčkom, či dvomi. Alebo desiatimi. Nič nie je málo a všetko ostatné je viac, než nič.
Mám pred očami, ako sme sa zoznámili. Keď nesmelo nakukla do dverí v kaviarničke, ktorá jej poskytla potravinový balíček a ja som jej ho mala odovzdať. Iba malý, svetlovlasý šinter vbehol dovnútra, akoby nič, akoby tam bol už tisíckrát a vrhol sa rovno na čokoládu, ktorú som im ponúkla. To bol Miško.
Jožko- nenápadný, tichý, skromný chlapec. Vysoký. Vyšší, než jeho mamina. A to má len 16 rokov. Vysokofunkčný autista. On stál veľmi skromne pri mamine a bolo vidieť, že je to človek, ktorý sa len tak hocikomu neotvorí. A len tak hocikomu neuverí.
No a tmavovlasé, jemne kučeravé dievča, ktoré svojej mamine akoby vypadlo z oka. 9. ročná Emka. Aj ona pôsobila veľmi skromne, ale otvorenejšie, než jej starší brat Jožko a menej smelo, ako najmladší Miško. Taký stred. A práve ona je tou, ktorá je mamine Miške oporou. Vlastne, nie že by chlapci neboli, to nie, ale dievča je predsa len trochu iné… A navyše, obaja chlapci sú autisti. Takže Emka je nápomocná aj v tomto smere, aj keď ani ona nie je stopercentne zdravá.
Už si ani nepamätám, ako sme sa bližšie zoznámili, no čo viem určite, je to, že naše zoznamovanie bolo pozvoľné a opatrné. Postupné. Nenásilné. A vôbec sa netýkalo sťažovania sa na ochorenia, či finančné problémy, alebo na ťažký život. Práve naopak. Na sociálnej sieti statusy maminy Mišky svedčili o jej pozitívnom prístupe k životu, o tom, ako utešiť iných v ich bežných boliestkach, občasných depresiách, smútku, či neprávosti… Veď to sa deje sem-tam každému z nás. A ja viem, že navonok usmiati ľudia, ktorí dodávajú energiu všetkým naokolo, občas potrebujú utešiť a podporiť. Lebo veď- tú energiu musia odniekiaľ čerpať. A tiež už viem, že táto pochádza najmä z lásky k iným.
Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď mi Miška napísala, čo Jožko vymyslel. Vraj ,,Postav si svoj Lego sen,,. Akciu nie len pre autistov. Dokonca začal oslovovať sponzorov. Fíha. Klobúk dole. O mesiac sa akcia zrealizovala. Dalo sa dokopy pár nadšencov, dobrovoľníkov, SPOSA-ákov, oslovilo sa Mesto, sponzori a bolo to. Akcia, ktorá stála za to a stál za ňou človek, ktorý ju vymyslel. Jožko. 16 ročný, vysokofunkčný autista. Dokonca tvorí aj stránky na internete.
Opäť sa naše cesty stretli, keď bolo treba oblečenie pre deti. Pre Jožka určite. Najviac ma však mrzí, že oblečenie sa síce nazbieralo, ale pre Jožka najmenej. Je vysoký a chudučký a nemali sme šťastie na darcov, ktorí by poskytli oblečenie pre neho. Ale zato sa ušlo Miškovi, Emke, a čosi aj maminke Miške.
Troškou sme prispeli aj potravinami na Veľkú noc. A vďaku, ktorú mamina troch ratolestí dávala najavo, ani neviem opísať.
No a deti. To, ako sa mi rozbehli oproti… fúúúúúúúú… to bolo čosi…
Malý Miško len kričal ,,Inguiiiiš!,, a objal ma okolo nôh…
A viete čo? Dostala som od nich 10 domácich vajíčok. Pre mňa poklad. Domáce vajíčka. A ešte nááádherné tulipány. Najkrajšie. A vydržali dlhšie, než akékoľvek iné kvietky, ktoré som dovtedy dostala.
Najnovšie potrebujú doplatiť peniažky na auto, pretože im bol schválený príspevok od štátu. Ale suma 1700.-Eur je pre nich nepredstaviteľná. Obrovská. Veď nie je budúcemu školákovi ani na školskú tašku… Odkiaľ by vzali toľko peňazí?
A keďže nemáme inú možnosť, vytvorila som výzvu, kde prosíme dobrých ľudí o to, aby prispeli. Snáď sa nám to podarí. Stačí kliknúť a prispieť. Akokoľvek. Málo, či veľa. Pre Mišku a jej deti nič nie je málo. To mi verte.
A hoci je Miška neustále skúšaná životom, ako aj istým nebezpečným a nepríjemným človekom, nechýba jej na tvári úsmev a vľúdne slovo.
Napokon… Nechce pre deti tak veľa.
Chce len, aby sa jej konečne stalo aj niečo dobré.
Ingrid podporuje výzvy
Pomoc pre troch súrodencov a ich maminku
Pomoc smeruje maminke skúšanej ťažkým osudom a životom nie len jej samotnej, ale najmä a akoby nebolo málo, aj jej troch detičiek. Po prvý krát skúša prosiť cudzích ľudí o pomoc. Po prvý krát sa odhodlala. Auto pre nich začína byť nutnosťou. Hovorí: ,,Ja som dúfala, že sa nám konečne stane niečo dobré. A stále dúfam. Tie moje deti si to zaslúžia. Aj o to auto som žiadala kvôli nim. Hlavne Jožko tým cestovaním veľmi trpí.,,