Je čas začať kopať hlbšie
Prvým a najdôležitejším krokom je prestať tvrdiť, že ste v pohode. Nie ste. Ak si to priznáte, zistíte, že nie ste jediní, kto sa cíti rovnako ako vy.
Väčšina z nás pozná všetky tie klišé (no napriek tomu veľmi bežné) dôvody, prečo nechceme povedať pravdu, ako napríklad rozpaky pri rozprávaní o vašom manželstve bez sexu, frustráciu z toho, že máte prácu pod svoju úroveň, tajomstvá, ktoré sa skrývajú za vašou neforemnou postavou, alebo smútok nad tým, že bojujete s nejakou chorobou…
Nikto nechce preplakať vo svojej posteli celé dni preto, lebo si uvedomí, aký má život. Je jednoduchšie niečím sa zamestnávať, myslieť na iné veci, trvať na tom, že všetko je v pohode, a čakať, kým sa vaša myseľ sama zázračne zmení.
Nebudem vás klamať. Nezmení.
Keď som sa opäť raz ocitla na neurologickom urgente, pani Martina ležala na posteli už pár dní.
Málokedy niekto píše o tom, čo sa deje za zatvorenými dverami. Kde sa obavy striedajú s nádejou, bolesť neraz s ešte väčšou.
Martina viedla rozhovory s ostatnými spolubývajúcimi, no občas aj sama so sebou. Raz jej slzy tiekli po tvári, inokedy sa smiala nad vynaliezavosťou svojho manžela, ktorý svoje boľavé koleno liečil masťou na kravské vemená, lebo v cudzine, kde pracoval, poznal iba veterinára.
Spoznáte osudy mnohých ľudí. Niečím sa zblížite, niečím odcudzíte. Niečomu prikladáte význam, iné predstavuje pre vás banalitu. Dvadsaťštyri hodín denne spolu, a predsa každý zvlášť.
…vzlykáte, trpíte, bojujete.
Ocitla som sa uprostred mnohých životných otáznikov. Hľadajúc pravdu, poznávajúc svoje vlastné hranice i obmedzenia.
Ležím a nedokážem vstať. Sedieť je nemožné a všetko predtým, za tým a medzitým veľmi bolestivé. Uvedomujem si pád a silu zároveň.
…neschopnosť udržať viečka otvorené, dotknúť sa vlastných nôh, cítim viac ako inokedy slanosť vlastných sĺz, nepoznám odpovede, nadobudla som strach, cítim skľúčenosť vlastného tela a v tom aj zmysel všetkého.
“Karolínka je moja vymodlená dcéra po piatich potratoch, dvoch neúspešných umelých oplodneniach a 21 ročnom manželstve,” hovorí Martina a nikoho neprekvapuje, že ju na svet priviedla dva roky po štyridsiatke, no napriek všetkému, prirodzenou cestou.
Tak často sa s dcérou smiala. Riešili známky jej prvého blížiaceho sa vysvedčenia, kúpanie sa v bazéne na záhrade jej krstnej, i sedemročného Tomáša, ktorý je asi “do nej”.
“Pani Martina, už je čas. Musíte ísť na operačku,” vtrhla do izby zdravotná sestra.
“Zlatíčko moje milované, poslúchaj, kým tu nebudem,” povedala Martina svojej dcére Karle.
“Maminka, ešte nemôžeš odísť, ešte sme nedohrali človeče…”, so slzami konštatuje Karolínka, ktorú medzitým už odtiahli od postele.
Odpadla. Náhle. Z ničoho nič. Doma. V noci. A našla ju práve dcéra. Tak sa Martina ocitla v nemocnici. Aneurizma. Alebo výduť na cieve v mozgu. “Votrelec,” tak ho nazvala pani Martina, keď sme si po nociach zverovali jedna druhej svoje tajomstvá. Zjednodušene. Aj keď operácia až takou banálnou nebola.
“Ako sa dnes máš?,” zdanlivo jednoduchá otázka.
Neraz máte chuť odvrknúť “dobre”, aby ste tomu, čo sa pýtal, nedali priestor zamýšľať sa nad pravdivosťou, no potom si uvedomíte, že priznať “farbu” nie je nič zlé. Tak prečo ju stále skrývame?
Napokon každý, koho stretneme, zvádza v sebe boj, o ktorom nemáme tušenie.
“Kopte” hlbšie. Ako hovorí Erica Jong: “Vezmi život do vlastných rúk a čo sa stane? Strašná vec. Nemáš sa na koho vyhovoriť.”
Lebo existujú iba dva spôsoby, ako niečo urobiť – správny a znovu.
Nech ide o čokoľvek.
…o zdravie, o prácu, o vzťahy, o…
Zmeňte to.
…kým máte s kým hrať človeče.
Zdroj foto: Internet