Keď ospravedlnenie nestačí
Ďakujem. Prosím. Prepáč….
Slová, ktoré sú samozrejmé v slovníku mojich detí. Od malinkatého mala. Vedia, čo je nono!, nesmieš!, vráť to!, požičaj, popros, poďakuj, ospravedlň sa. A ja to mám v slovníku, lebo ma to učila moja mama. Aké samozrejmé, aké ľahké.
Nemali by sa používať ako frázy, ktoré potrebujeme na to, aby sme niekým manipulovali. Aj keď, pre pokoj a dobro…, je vždy lepšie, použiť ich aspoň ako frázu. Veď každý je omylný. Každý niekomu ublížil. Či už zámerne, alebo nie.
A je samozrejmé, že ospravedlnenie príjmem. Zakaždým. Stále. Pretože ten, kto ho vyslovil vie, prečo to robí. Možno preto, že si nás pohneval, že nás ešte bude potrebovať, že nás urazil, že ho to naozaj mrzí… To je však v tej chvíli úplne jedno. Úplne…
Ale….
Žijeme v dobe, kedy sa ospravedlnenia míňajú účinku. Berú sa na ľahkú váhu. Neakceptujú sa. Nestačia.
A ja sa pýtam:
,,Kto má právo súdiť?,,
,, Kto má právo vás odstrčiť, ak sa mu úprimne snažíte ospravedlniť?,,
,, Kto má právo pohŕdať inými, vyvyšovať sa nad nich?,,
Kto???
Kam sme to dospeli, keď nevieme, čo je pokora? A kam nás takýto postoj dovedie? Požerieme sa?
Verím, že moje deti budú niekde inde. Urobím všetko pre to. Aby poznali slová, ktoré im vštepujem do slovníka, do hláv. Aby prijali ospravedlnenie. Aby neboli stiahnutí masami. Aby z nich boli ľudia, na ktorých budem hrdá. Aj keď mi raz kedysi niekto, kto tiež patrí do más povedal, že s takýmto postojom to moje deti ďaleko nedotiahnu. No ja viem, že áno.
Ingrid podporuje výzvy
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.