Keď sú ľudia ľuďmi
Niekedy prežívame temné časy.
Niekedy nás život zaskočí. Niekedy prekvapí. A niekedy ho nechávame len tak plynúť.
Niekedy nechápeme a niekedy sa o to ani neusilujeme.
Niekedy sa bojíme. Niekedy viac, inokedy menej.
Niekedy sa hneváme. A niekedy ďakujeme.
Niekedy veľmi intenzívne.
„Marcelka, taká som rada, že Vás vidím. Ako sa máte?,“ objímajúc sa mi prihovára známa ženská tvár. V tú chvíľu rozmýšľam, odkiaľ ju poznám, kde ju zaradiť.
„Dávno som vás nevidela,“ povedala som na začiatok a potom som splietala niečo o tom, že súčasné obdobie je pre mňa veľkou skúškou, z časti opisujem nedávnu minulosť.
„Bolo to pre mňa ťažké, asi najťažšie, čo ma kedy v živote stretlo,“ dodávam.
„Ja viem, bola som pri tom, keď vás zachraňovali. Mala som vtedy nočnú,“ hovorí známa tvár, ktorú som v tom čase už jasne vedela zaradiť medzi sestričky z interného oddelenia.
„Veľmi ste nás vyľakala, ale som rada, keď vidím, že teraz sa máte lepšie. Aj keď bojovať musíte ďalej,“ silno ma objala. Tak krásne. Spontánne. So záujmom.
Niekedy je to ťažký boj. Niekedy najťažší.
Niekedy nám ubúdajú sily. Niekedy nevieme, ako sa znova nakopnúť. A niekedy energia ani žiadny nový impulz neprichádza.
Niekedy sa „hašteríme“ s lekármi. Niekedy s poisťovňou. A niekedy sa deje všetko naraz.
Niekedy je celý systém postavený „na hlavu“. Niekedy to nie je fér.
Niekedy sa niektorí zbavujú zodpovednosti. A niekedy ju berieme do vlastných rúk.
Niekedy očakávame veľa, no nedostávame nič. A niekedy je to presne naopak.
„Ak na mňa počkáte, tak vás zoberiem na to infekčné. Som tu autom, parkujem rovno pred poliklinikou,“ oznamuje mi ženská tvár, s ktorou som sa prvýkrát videla pred týždňom, keď som bola na podaní liečby.
Počula môj rozhovor so sestričkou. O tom, že mám za sebou už štvrté vyšetrenie, že „lietam“ od dverí k dverám pre pozitívnejšie výsledky, než pozitívne, že sa nemám ako prepraviť na to ďalšie.
Ponúkla sa, že ma zvezie. Autom. Svojím. Len tak. Lebo sa zaujíma. Lebo sa nehrá na neviditeľnú. Spontánne. Dobrovoľne. Bez nároku na nič. Lebo jej nie je ľahostajné…
Lebo na niektoré veci rozum nepotrebujeme.
Tak to jednoducho je.
…keď sú ľudia ľuďmi.
Marci V.K. podporuje výzvy
Darujme zdravie formou liečebno-rehabilitačného pobytu
Hendikep. Postihnutie. Choroba. Dlhodobá. Chronická. A niekedy poúrazová. Mali by sme urobiť všetko pre obnovu, alebo náhradu porušenej funkcie, ktorá v rámci procesu rehabilitácie osoby so zdravotným postihnutím vytvorí základné predpoklady pre jej integráciu. Pre nás – ľudí so zdravotným postihnutím – je rehabilitácia najdôležitejšia. Je to šanca, nádej, ale i tvrdá drina. Posun vpred.
Tréningové centrum pre hendikepovaných
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.
Centrum pre deti s viacnásobným postihnutým
Občianske združenie Nožička je zamerané na činnosti spojené s deťmi, ktoré majú rôzne typy telesného a duševného postihu. Deti s viacnásobným postihnutým potrebujú pre svoj život oveľa viac ako tie zdravé, ich rodičia robia všetko, aby im nič nechýbalo. A ako sa majú možnosť stretávať v rôznych krúžkoch a záujmových skupinách zdraví jedinci, túto istú možnosť chceme dať aj my naším ratolestiam. V spolupráci s rodičmi týchto detičiek a po vzájomných konzultáciách sme zistili, že detičky potrebujú okrem cvičenia a masáží, ktoré sme doposiaľ poskytovali aj edukáciu (výchova a vzdelávanie) v základných seba obslužných aktivitách, ďalej terapie typu tvorivej dielne, kde za pomoci svojich rodičov, môžu rozvíjať svoju jemnú a hrubú motoriku. Podarilo sa nám zohnať vyhovujúci priestor ale momentálne ho musíme upraviť pre potreby detí a na to potrebujeme financie, ktoré nám bohužiaľ chýbajú.