ĽudiaĽuďom.sk Blog

Dnes som si tak, ako každé ráno kráčala do Centra, pričom som si športový kočík, v ktorom sedelo moje takmer ročné dieťatko, tlačila pred sebou. Zamyslená som zabočila na poštu, odkiaľ som potrebovala niečo odoslať.

Pred poštou stála staršia pani, mohla mať tak okolo 70- stky. Na hlave čiapka, oblečená v červenooranžovej bunde, s rukavicami na rukách. O stenu sa jej opierala francúzska barla. V trasúcich sa rukách držala kovovú pokladničku.

Okamžite mi preblesklo hlavou, že nemám takmer žiadne peniaze…, no… mala som asi 90 centov…  Hanbila som sa totiž nič nedať. Tak som sa na jej otázku, či prispejem, pristavila.

Na hrudi jej visel preukaz dobrovoľníka s názvom občianskeho združenia, pre ktoré pracuje, pokladničku mala riadne označenú a okrem toho držala v ruke aj fotografiu chlapca, ktorému pomáha. Chlapec vo veku 17 rokov, trpiaci DMO. Potrebuje na liečebný pobyt. Vytiahla som posledných 90 centov a s ospravedlnením, že viac nemám , som jej ich hodila do pokladničky, pričom som jej položila niekoľko otázok týkajúcich sa ich združenia. Veci, ktoré ma zaujímali, pretože som si ju stále premeriavala a registrovala som to, ako ju trasie od zimy, ako má francúzsku barlu opretú o stenu, ako ledva stojí na nohách…

Dozvedela som sa, že je z bratislavského občianskeho združenia, ktoré vždy pomáha jednému človeku. Nie stále tomu istému, no vždy ďalšiemu pomáha až potom, keď vyzbiera peniažky na toho predošlého. Vždy je v inom meste. Je ich šesť a každý je inde a takto sa pohybujú po SR. Dnes ona bola v BB.

Pozvala som ju na horúci čaj z čerstvého zázvoru. Aby sa prišla zohriať k nám do kaviarne Prístav, kde ju obslúžia hendikepovaní. Povedala som jej, že ten čajík budem platiť ja. Lebo si myslím, že si zaslúži sa zohriať a oddýchnuť si. Sľúbila, že príde. A poznamenala, že “vy ste tiež dobrá duša” … to bol ale skôr taký povzdych.

Pretože okrem slov o ich združení prišlo do reči aj to, ako ľudia nechcú prispievať. A aj to, ako neveria. Neveria tomu, že peniaze prídu do správnych rúk.

Pani na čajík neprišla. Myslela som na ňu, ako to vydržala v tej zime. Verím tomu, že vydržala. Lebo bez ohľadu na vek a povinnosti a čohokoľvek – viem, že  vydržať sa dá veľa, pokiaľ človek chce. A že vydrží viac, ako by si mohol myslieť, pokiaľ robí niečo, čomu verí.

Ktovie, či sa jej podarilo niečo vyzbierať.

Ktovie, či tam nemala len 90 centov.

Lebo keď si v duchu poviete, že neprispejete, lebo ktovie, či sa to dostane do správnych rúk – možno ste práve obišli človeka, ktorý to naozaj zúfalo potrebuje…