Láska, viera, nádej…
Nie, toto nie je o ľútosti. Ale o reálnom strachu. Tom mojom. Aktuálnom. Dnešnom. Lebo aj o iných obavách by som mohla. Ale dnes nie. Dnes mám déjà vu.
Valentín, 14.2.2013. Deň, ktorý sa mi nevryl len do pamäte, ale priamo pod kožu. Bledú. Lebo chronický nedostatok hemoglobulínu sa prejaví zreteľne svetlou pokožkou. Okrem iného.
Mnohí už viete, písala som o tom. A niektorí z vás boli so mnou na diaľku. Ako „rozsievači energie“. Zápal pľúc, následný čierny kašeľ, pľúcne chlamídie a aj prasaciu chrípku pri SCID – ťažkej kombinovanej imunodeficiencii a raritných ochoreniach, o ktorých ste možno ešte ani len nečítali, som napokon po cca 6 týždňoch zdolala slobodným nádychom o 22.53 hod. No bola to jedna z najťažších „vojen“ môjho života.
Aj teraz, s odstupom jedného roka a pár dní, som takej účastná opäť. Ako cez „kopirák“ mi praskajú cievky v očiach, púšťa sa krv z nosa, pichá na hrudníku, ťažko zhlboka dýcha… Presne ako pred rokom mám bolesti, ktorých opisu by ste len ťažko verili, cítim skľúčenosť vlastného tela bojujúceho „zubami-nechtami“, obavy a strach z nádychu, ktorý bude mojím posledným…
Nie, toto nie je rúhanie. Ani myslenie na negatívne veci, ktoré si napokon dokážem sama na seba privolať. Toto sú proste „len“ pocity, ktoré v sebe mám. To, čo prežívam. Ako bumerang. Pred rokom a predsa teraz aktuálne. Cítim…
Štyridsať stupňové horúčky, ktoré nemožno zraziť studeným zábalom pre jedno z ochorení, ktoré mám. Hovorím o nemožnosti ísť do vodorovnej polohy, pretože mi vyráža dych a len sťažka ho lapám späť. Hovorím o dusivom kašli, ktorý mi ide „rozdrapiť“ priedušky. Hovorím o bolesti. O mori sĺz. Obavách. Zmätku v duši. O videní na hranici za hranicou.
Ušami počúvam, do srdca sa vlieva…
„Láska, viera, nádej… Tak ešte skús pri mne chvíľu stáť…“ – skladba speváka, ktorého moc nemusím, no aktuálne sú jeho slová pre mňa akousi modlou.
Myseľ intenzívne zamestnávam prácou. Osvedčení recept „ako zabudnúť“ a kedy lekári nado mnou len nechápavo krútia hlavami. „Lebo toto je nemožné,“ podľa nich a mnohých iných.
Zapĺňam formuláre grantových výziev s nádejou, že chránená dielňa Prístav bude môcť opätovne podať pomocnú ruku tým, pre ktorých sme tou akousi modlou práve my. Dokončujem projekty, lebo zodpovednosť je občas „sviňa“, obzvlášť, keď deadline je o pár dní. Odpisujem na e-maily, ktoré mi „svietia“ v poštovej schránke, uhrádzam faktúry zo svojho, lebo naše žiadosti o zákonné refundácie stoja ešte kdesi na stole a dotácie sme videli naposledy v lete, snažím sa dohnať všetko zameškané, aby, keby „to“ fakt už prišlo, som za sebou zanechala čistý stôl.
„Choďte do lesa. Oddychujte. „Rozjímajte“. A pripravte sa na to, čo príde,“ povedal mi jeden z lekárov.
A ja myslím na rodinu a priateľov. Spomienky ožívajú aj bez pripomínania si ich cez fotky. Vidím svoju vysnívanú cestu do Berlína uskutočnenú najmä vďaka pomoci vtedajšej zdravotnej sestričky Zuzky a mojej priateľky v jednej osobe, ktorá mi počas tých štyroch prepustených dní z nemocnice ochotne poskytovala na pobyte neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Vidím Prahu s mojím big bračekom a jeho rodinkou. Ocitám sa vo Viedni, v botanických záhradách, na plavbe po Dunaji i mori. Zreteľne vidím pár hodinové leňošenie na Draždiaku, spomínam na chuť citrónového Radlera, ktorý som ochutnala jedným glgom a aj napriek tomu som z neho mala vysmiatu náladu :-) Vidím ako ma rozhýbali v Dudinciach, vidím svoj prvý ples. Vidím sa na najväčšej diskotéke po viac ako desiatich rokoch, vidím všetkých priateľov, každého jedného. Vidím, aká som rozmarná, keď sa ocitám „medzi handrami“, topánočkami či kabelôčkami :-P Vidím všetkých tých anjelikov, ktorí sa na mňa pozerajú z poličky. Vidím báseň, ktorá bola napísaná iba pre mňa. Vidím červený lak na svojich nechtoch :-) Vidím pred sebou tanier s ovocnými waflami, ktoré sú pre moje alergie mojim hriechom :-P Vidím všetkých tých ľudí, ktorí stáli pri zrode chránenej dielne. Vidím všetkých dobrovoľníkov a pomocníkov, bez pomoci ktorých by som si svoje sny asi len ťažšie napĺňala. Vidím svoj rozpísaný rukopis, vidím… Svojich uplynulých skoro už 34 rokov života. V jednom okamžiku.
Čo má prísť, príde. Aj keď zázrak sa teraz zíde…
Marci V.K. podporuje výzvy
Prístav nádeje - TRÉNINGOVÉ CENTRUM PRE HENDIKEPOVANÝCH
Tréningové centrum pre handicapovaných ako jediné v Banskobystrickom kraji (resp. v tomto spojení jediné na území SR) vytvára pracovné a zácvikové príležitosti pre ľudí s telesným a zmyslovým hendikepom. „Mäkkosťou“ svojho pracovného prostredia ponúka podmienky pre pracovné uplatnenie sa aj napriek obmedzeniam, ktoré telesné a zmyslové postihnutie so sebou prináša čím zvyšuje kvalitu života hendikepovaných.