ĽudiaĽuďom.sk Blog

Ako sa to začalo? Pochádzam z chudobnej rodiny a vyrastal som bez otca. Vždy som musel bojovať za všetko čo som chcel a nie vždy to vyšlo, ale naučilo ma to veľmi veľa. Mal som šťastie na kamarátov a často som stretol aj takých ľudí, ktorých som považoval za rodičov.

Vždy boli pri mne a motivovali ma. Už ako 15 ročný som brigádoval a rozmýšľal nad tým, ako je mojím kamarátom dobre na kúpalisku. Keď som pred pár rokmi začal ako dobrovoľník pracovať s deťmi, povedal som si, že je čas vrátiť to, čo som dostal. Lásku, pochopenie a motiváciu sa zlepšovať. Preto sme-som pripravoval tento tábor. Chcel som, aby deti neboli na brigáde, či doma v posteliach, ale mali zážitky, na ktoré môžu spomínať a pochváliť sa kamarátom. Začal som pracovať na koncepte tábora, ale čo čert nechcel, mal som úraz a psychika sa postarala o tom, aby som sa nevzdal.

Čarovné na  tom je, že som sa dokázal vďaka tohto táboru postaviť na nohy. Mesiace som konzultoval a vymýšľal koncept, a podarilo sa!

Kedy som zistil, že sa to podarilo? Dal som úlohu deťom, aby získali v dedine, ktorú nepoznali veci zo zoznamu: kompót, jablko, kameň, selfie s neznámym po ceste a pod.. Kameň úrazu bolo to, že sme potrebovali plátno na letné kino. Tak s malou dušou som dal úlohu získať plachtu za extra body. Kamaráti, bál som sa o deti viac ako pri štátniciach. Čo sa stalo? Ten pocit, keď prichádzali po kopci a ja som mohol zazrieť ten úsmev plný víťazstva. No preto som vedel, že sa mi oplatilo mať vždy otvorený notebook a skypovať s mentorkou.

Zbierka? Asi viete, ako ťažko sa zháňajú peniaze na aktivity. Už tretí rok pracujeme z darov, nemali sme žiadny projekt. S malou dušou som sa pustil do zbierky a podarilo sa vďaka vám za necelé dva týždne pozbierať potrebné peniaze. Vďaka nim sme mali kopec jedla, pizzu, sladkosti a potrebný materiál na hry. Ešte raz ďakujeme.

Tábor: Kopec srandy a učenia sa. Na prekvapenie, keď varí chlap čaj a deti „Vedúca Sany, ty varíš najlepší čaj, nech už ujo Marián nevarí“, alebo „Ujo Rudko, dáš nám wifi heslo?“ „Nie, joj.“ A dali to aj bez FB. Postupom času myslím aj na hru zachráň kamoša (plyšáka), keď vyliezli na strom ako pravý záchranári. A potom sa museli rozhodnúť komu pridelia plyšáka. Vždy ma fascinuje, ako dieťa, ktoré má málo vie darovať inému, aj keď by si to nechalo najradšej pre seba. Kuchári, ktorí si museli pripraviť tradičný rómsky chlieb ako 13 roční už improvizovali, lebo im rodič nadiktoval recept zo surovinami, ktoré sme nemali. Bolo veľmi dobré sledovať ich po túre v opálových baniach. Boli unavení, ale oči im svietili a pery boli plné úsmevu.

Verím, že sa nám podarí pripraviť spoločné Vianočné stretnutie aj s rodičmi. Po tom túžim už dlho. A tiež, že budúci rok sa na tábore stretnem s deťmi, ktoré mi dajú viac ako ja im. Vždy to tak je. Ja dostanem lásku, pohľady plné radosti a jedno veľké objatie.

Kamaráti, nebojte sa venovať čas niekomu neznámemu. On vám venuje zážitok, na ktorý nikdy nezabudnete.

Váš Rudko