ĽudiaĽuďom.sk Blog

Pod podobným názvom už tu jeden článok bol uverejnený, ale nič iné ma nenapadá.

Vo svojich spomienkach sa vrátim o 34 rokov späť. Je to dlhá doba, ale  čím viac je naša rodina životom skúšaná, tým častejšie sa prichytím, že v myšlienkach som opäť tam.

Môj prvorodený syn sa narodil ako zdravý chlapec, len mal stále nabok hlavičku. Nepomohlo polohovanie,  podkladanie hlavičky, ani rehabilitácie. A tak vo veku asi 14 mesiacov mal ísť na operáciu tortikolisu. Po riadnom predoperačnom vyšetrení sme už boli na ortopedickom oddelení, keď tam lekár – ortopéd zistil, že niečo nieje v poriadku. V tom čase sa s pacientami tak otvorene o chorobách nerozprávalo. Dokonca ani zdravotný záznam si nesmel pacient čítať.  Pri odoslaní na nejaké vyšetrenie obvodný lekár dal záznam do obálky, zalepil a opečiatkoval. A tak som sa len dozvedela, že má niečo na pečienke. Prepustili nás domov,detská lekárka spravila ďaľšie vyšterenia a behom týždňa už bol syn na Kramároch. Len som vedela, že musí byť operovaný na pečienku.

Asi ani nemusím spomínať, čo som prežívala. V tom čase mala moja kamarátka vážne problémy s maličkým synom. Mal rázštep podnebia a bol často operovaný. Spomínala, koľko ich to už stálo peňazí. A ako zháňali známosti. My sme žiadne známosti nemali. A peniaze tiež. A keby sme ich aj mali, ani by som ich nevedela niekomu dať. Keď som syna zaviezla do nemocnice, pekne som si nachystala, čo mu asi oblečiem do truhličky.

V deň operácie som čakala na chodbe a, pravdu poviem, čakala som, kedy mi prídu povedať, že chlapec operáciu neprežil. Neprišli. Boli to hrozne dlhé hodiny čakania. Operácia sa vydarila.

Ako som už spomenula, v tom čase sa veľmi málo rozprávalo otvorene o chorobách. Vedela som že rakovina je smrteľná, nevyliečitelná choroba. Ale že sa tomu hovorí aj zhubné ochorenie, to som ani netušila.

Aj keď nám syna vôbec neukázali, chodili sme za ním, vlastne za lekármi , informovať sa o jeho stave. Keď mi lekárka povedala, že mu museli odobrať celú polovicu pečienky a o týždeň – dva už mohlo byť neskoro, uľavilo sa mi. Že ešte nebolo neskoro. Keď mi povedala, že to bolo zhubné a napadnutá polovica pečienky už bol len nádor v blane pečienky, ešte to so mnou nespravilo nič. No keď som sa opýtala, akú má nádej a ona mi odpovedala – na tie slová nezabudnem nikdy – ” Viete čo je rakovina!”. Ani neviem opísať, čo to vtedy so mnou spravilo. Len som hľadela ako nepríčetná von oknom. Ani neviem, načo som vtedy myslela. A môj, vtedy ešte manžel, mi povedal: “Nádej zomiera posledná”. Brala som to ako frašku, ktorá sa používala, keď bolo treba niekomu dodať odvahu, nádej. Ale aká nádej pri rakovine?

Asi po 2 – 3 týždňoch mi jedna lekárka povedala, že keď bude mať službu, že mi ho “potajomky” ukáže. Ani to sa nesmelo. Tak som sa na ten deň tešila, že si konečne aspoň na chvíľku zoberiem syna do náručia. Čakala som celá nervózna pri dverách. Dvere sa otvorili, zbadala som syna No keď som si ho chcela zobrať do náručia, rozplakal sa a otočil sa odo mňa. Lekárka ho musela zaniesť, lebo nesmel plakať.

Po mesiaci nám syna dali domov. Bol kosť a koža. Nevedel sedieť, usmiať sa. Zniesla som z povaly naspäť hlboký kočík a podkladala som ho, aby trochu sedel. Pri prepúšťaní mi povedali. že ho treba sledovať. A keď prežije rok, tak máme vyhraté. Aký to bol hrozne dlhý rok, asi netreba pripomínať. A tie prebdené noci! Každý jeho pohyb, každý hlbší nádych… Všetko ma zobudilo.

5 rokov od operácie sme chodili do Bratislavy na kontroly. Zo začiatku boli intervaly kratšie, postupne sa predlžovali. Pred jednou z kontrol mi rodičia povedali, aby som doniesla lekárke domácu hus. Povedali, že to by nebol úplatok, pretože chlapca už zachránili, že to bude len ako poďakovanie. No ja – mladá ,neskúsená – by som to nevedela, tak išiel so mnou otec. Ako hus do Bratislavy doniesol, tak ju niesol aj naspäť. Lekárka ju neprijala. Povedala, že ako máme radosť z úspešnej operácie my, tak ju majú aj oni. Je to ich úspech. Náš syn bol v tom čase siedmy na Slovensku, ktorý prežil takúto náročnú operáciu v takom útlom veku.. Vďaka svojmu silnému a zdravému srdiečku. Dnes má syn 35 rokov.

Odvtedy prešlo zopár rôčkov a v našej rodine bolo veľa takých situácii, keď sme si museli povedať: “Nádej zomiera posledná!”

Ale o tom možno nabudúce