ĽudiaĽuďom.sk Blog

,,Ahoooooj, čo potrebuješ?” Ozval sa veselý a spokojný hlas na druhej strane telefónu.

No, nedalo mi, nezasmiať sa šťastím. Nakazila ma tým svojim, aj keď som ešte nevedela, prečo je taká spokojná- len som to tušila.

,,Potrebujem niečo vysvetliť, chcem nastúpiť po materskej do práce, neviem, ako si vypočítať dovolenku a vieš, všetko okolo toho.”

,,A máš poslednú výplatnú pásku? ” Niečo mi chrúmala do telefónu.

,,Čo žuješ? ” Opýtala som sa. Nenávidím, ak mi sestra žuje do telefónu, lebo ona pri tom znie strašne provokačne a pohodovo. Tak ,,salámisticky”. No, neviem to opísať, ale vtedy zúrim.

No pri tomto Slniečku mi nevadí absolútne nič.

Odpovedala: ,,Mrkvu”.

Zasmiala som sa a pomyslela: len papaj…

Keď sme prebrali všetko, kvôli čomu som telefonovala, prešla som k najzákladnejšej otázke.

,,No a teraz mi povedz, čo máš nové ty. Zdravotne.”

A tak sa rozhovorila. Lebo, aj napriek tomu, že spolu relatívne často voláme, pričom sa občas vidíme aj osobne, vždy je to narýchlo, lebo hoci som ja doma, ona má toho až, až.

Od poslednej kávy u mňa, sa toho dosť udialo.

Urobili sme zbierku na parochňu, lebo začala strácať vlasy. Vypadali do posledného. Za vyzbierané peniaze si kúpila parochňu, ale vyšlo aj na doplnky stravy. Aspoň trošku.

Našla prácu, kvôli ktorej ma po prvý krát navštívila.

Nádor sa zväčšil. Na asi 11x11cm. Bol ale tak veľký, že ho nevedeli presne zamerať. Rýchlorastúci, zhubný nádor.

A ako nádor rástol, začal sa akoby tlačiť von. Kožou z prsníka. Raz sme sa tak stretli a rozprávali, pri odparkovanom aute.

,,Už mi to vyteká von”.

,,Vyteká von? Z bradavky? ”.

,,Nie. Praskla mi koža. Ide to von odtiaľ. Keď som s tým bola u lekárky, povedala len, aby som si tam menila tampóny”.

Vyvalila som oči. To sú veci, o ktorých vám nepovie nik a len tak ľahko sa o nich s hocikým rozprávať nedá. Nasledovalo ešte pár mojich otázok, ktoré mi mali ozrejmiť, ako to s ňou vyzerá. A s nádorom. Lebo väčšina z nás, si nádor predstavuje ako hrčku. A basta. A buď sa vyoperuje, alebo sa nedá. Že sa to zväčšuje, že to rastie, aj to možno vieme. Ale až tak? A že to vyteká? Áno, o nejakom výtoku z bradavky sme už tiež počuli. Ale že vám roztrhne kožu, ktorá ten tlak nádoru nevydrží…

,,A to ti aj čistia?”

,,Nie, mám si meniť len tie tampóny.”

,,A pozerali ti to? ”

,,Nie, vraj je to normálne. ”

Fúha… Čosi nepredstaviteľné. Opísala mi tú ranu. Otvorená, veľká, mokvajúca. Na dotyk necitlivé, no miestami obrovské bolesti. Ani dotknúť. Ani zdvihnúť ruku. Ani prudšie nadýchnuť. Zabudni na podprsenky, na kostice. Na tesné oblečenie. Len tielko. Keď chcete špeciálnu podprsenku, lekár vám ju predpíše, lebo máte nárok na jednu v roku. Spodné prádlo, ktoré denne potrebujete meniť, lebo sa potíte, lebo vám mokvá rana a denne spotrebujete veľké množstvo jednorazových dojčiacich tampónov, aby ste si prsník udržali hygienicky čistý… Máte nárok na jeden kus podprsenky ročne. A aj to, určitú časť platíte. Takže nie je zadarmo. Ani pri tak závažnej diagnóze. Smiešne.

Jeden prsník je kvôli nádoru omnoho väčší. Viditeľne. Aj nezainteresovanému človeku to pri troche pozornosti neunikne. A tak môžete riešiť opäť cez zdravotnú poisťovňu silikónovú vložku do podprsenky. Aby nebol na prsník tlak, aby tak nebolel, aby sa vyrovnali rozdiely. No, na silikónovú vložku máte nárok iba na jednu. Logicky. Veď nádor máte iba na jednom prsníku. A bodka. Smiešne.

Alebo skôr do plaču.

A potom máte byť psychicky v pohode. Lebo psychika je dôležitá.

No áno, je.

Kým vás nezosmiešni lekár. Alebo skôr jeho skepticizmus. Lebo veď, všetko je o chemoterapii a o rádioterapii. Nič iné nepomáha. Ani organizmus nedokáže zabojovať sám. Ani prírodná medicína nezaberie. Prosím váááás… Skúste alternatívu, ale aj tak nezaberie. A ak vám aj niečo zaberie, určite to bude naša chemoterapia, alebo ožarovania… A ak ich v prípade zlepšenia budete presviedčať o opaku, tak vám šplechnú do tváre, že na to nemáte dôkaz, lebo ste popri alternatíve, chodili aj na chemo aj na ožiare.

Napokon aj tak vám nedali na výber. Buď ste chorý a vezmete ich formu liečby, alebo si umrite ako chcete. Ale pre zdravotníctvo ste tým pádom zdravý- lebo ste odmietli jedinú formu liečby. Bodka.

Nie, vôbec to nie je tak, ako som si myslela. Že lekár zdvihne od papierov oči a zaujíma sa, ak sa čosi začne zlepšovať. Čo ste jedli, čo ste skúsili. Aby vedel odporučiť ďalšiemu. Aby vedel dodať nádej. Nie, veď o tú tu vôbec nejde. A nejde ani o tých ďalších.

Silné žieňa to pár krát zlomilo. Lebo v práci nevedia, že je chorá. A tak k nej chodí na vyrozprávanie pani, ktorej umiera na rakovinu manžel. ,,Och, neviete, aké to je”- hovorí strhaná, smutná pani nášmu s rakovinou bojujúcemu Slniečku.

A Slniečko len tíško odpovie: ,,Máte pravdu. Neviem, aké to je.”

Nie, nevyčíta jej to. Veď nechcela, aby to ktokoľvek vedel. Ale… Uberá to síl.

A nám by to malo povedať, aby sme si dávali pozor na slová, ktoré iným hovoríme. Lebo nevieme, s čím bojujú, alebo bojovali.

Dnes v telefóne, však jej hlas znel úplne inak, ako počas jej boja s chorobou. Veselo. Joj, či ma to potešilo.

,,Mne tá graviola pomohla. Rana sa zatvára, nádor sa citeľne zmenšil, už to tak nebolí”.

,,Naozaj?! To som šťastná! ” Takmer som to vykríkla.

,,Len lekárka je skeptická. Chápeš, zatvára sa to, nebolí to tak, prsník je dokonca akoby menší od toho zdravého a ona mi napíše do papierov že mierne zlepšenie. Akoby nechcela pripustiť, že je to možné”.

Áno, opatrnosť je určite na mieste. No lekárka asi ozaj zabudla na nádej. Lebo pacient nie je rakovina. On s ňou do tej ambulancie príde. Ale ON je podstata. Pacient bojuje. ON potrebuje nádej a povzbudiť. Stačilo by možno trochu úsmevu a povzbudenia. Nie falošné nádeje, len trocha sily a podpory. Možno len potľapkať po pleci a povedať- len tak ďalej.

No, nevadí.

Graviola. Vraj zázrak, ktorý má protirakovinové účinky.

Po celý čas boja s chorobou som naše Slniečko nezahlcovala zaručenými i nezaručenými informáciami o rôznych výrobkoch, ktoré vraj zatočia s rakovinou. Nikdy som jej nevyčítala, ako niektorí ľudia to, že šla na chemoterapiu. Veď, uvedomme si, že keby sme bojovali s rakovinou a lekár nám povie, že jedinou nádejou pre nás je chemoterapia a my tak veľmi chceme žiť…

Kto má právo súdiť iných za ich rozhodnutia? A navyše, ak sme neprešli ich cestu?

Často krát nám pomôže otázka smerom k nám samým: ,,A čo by som robil/a na jeho/jej mieste”?

Len raz som počula o tomto zázračnom ovocí. A ja na ovocie a jeho účinky verím. A za pokus to predsa stojí. Preto mi to nedalo a navrhla som jej, nech si ho cez istú známu objedná.

Nemala však na to peniaze. Veď kilogram stojí okolo 30,-Eur.

Tak sa mi neľahko podarilo dať dokopy tri žienky: mamičku na MD, slobodnú mamičku a ešte jednu, aby sme sa poskladali na graviolu my. Dali sme po 8.-Eur a po graviolu sa malo ísť do Bratislavy. A jedna z nás zabezpečila dovoz. Istý pán, ktorý tu v BB vlastní obchod so zdravou výživou si tam šiel pre tovar a bral aj objednanú graviolu. Príbeh o našej kamarátke spomenul aj pani, ktorá graviolu priviezla do SR. Nedalo jej to a tak jej poslala jednu navyše. A aby v tom nebola sama, polovicu sumy prispel aj pán, ktorý pre ňu bol.

A tak malo naše Slniečko gravioly dve. Jednu od troch spoločných známych a druhú od ľudí, ktorí ju nikdy nevideli. Ale majú dobré srdce.

Obe gravioly presne podľa pokynov už spapala, stačili jej asi na dva týždne. Ako som už spomenula, nádor sa zmenšil, rana sa zatvára.

Vlásky začínajú rásť.

Ona má opäť chuť bojovať.

A tri mamičky s malými deťmi zas dumajú, ako naškrabať bojujúcemu Slniečku na ďalšie gravioly.