ĽudiaĽuďom.sk Blog

Sestra mojej mamy bola vždy trochu čudná. Moja mama hovorievala, že ju prešla parná lokomotíva a ona aj keď prežila, nezostalo to bez následkov. Nechápala som, čo znamená tá jej poznámka, ani som to ako dieťa neriešila. Ale ako som dospievala, tušila som, čo tým mama myslí. Teta veľa veciam nerozumela. Možno áno, ale naozaj sa tvárila, že ju čosi prešlo, hlavne dobrá nálada po tom, čo sa zrazila s koňom. Tie jej nápady a náhľady na isté veci sa priečili rozumu.

–      Prečo sa ty nestaráš o našu matku, prečo to mám byť len ja? – vykrikovala na moju mamu a ja som videla, ako mame stúpa adrenalín.

–      Pretože ty s tvojím manželom si sa nikdy nevzdialila z nášho rodičovského domu. Zapustili ste tam korene, čo bolo pre vás nanajvýš výhodné a ja som sa odsťahovala nielen do iného domu, ale aj mesta. A kým si ty poruke, ja bývam od našej dediny tristo kilometrov. To si ako predstavuješ, že dám výpoveď v práci a nasťahujem sa späť? A čo moja dcéra, môj muž, naša rodina? A s mamou nemáš predsa toľko starostí. Nie je chorá, len starne.

Mama sa s tetou jednoducho hádali pre každú maličkosť. Starká sa tvárila, že akútne ohluchla. Len si mrmlala popod nos, že by sa tie dve mali pokonať. Teta má dcéru, moju sesternicu, ktorá sa celkom podala na svoju matku. Ohovárala nielen mamu, ale aj mňa, čo ma dosť bolelo, pretože Kláriku som mala celkom rada. V detstve sme sa dosť navystrájali, keď som chodila k starkej na prázdniny, ale ako sme dospeli, nemali sme si čo povedať. Závidela mi. Kým ona pracovala v dedine ako dojička, ja som si, mestské dieťa, dokončila vysokú školu a pôsobila som v predškolskom zariadení ako riaditeľka. Netušila som, že ju zhrýza to, že ja mám školy, kým ona je stále priklincovaná k rodnej hrude, ako to zvykla hovoriť. Rozbroje nastali vtedy, keď ma poohovárala môjmu frajerovi. Neviem načo som ho doviedla k tetke, predstaviť starkej, keď sa to skončilo obrovskou hádkou. Bodaj by nie, keď vypúšťali takéto perly.

–      A vy viete, Roman, že moja sesternica vystriedala už pol dediny? Dúfam, že vy ste posledný, ktorého si obtočila okolo prsta, lebo vy, taký sympatický a šarmantný muž, by ste si nezaslúžili, podľa mňa, kopanec.

Keby sa dalo, vytrhnem Klárike nielen všetky vlasy, ale aj hlasivky v hrdle. Na smrť sme sa pohádali. A moja tetka, nič nechápajúca, útočila nielen na moju mamu, otca, ale aj na mňa. Starká mala z toho hlavu v smútku. Kým sa pobrala na večnosť, spísala závet. Bola spravodlivá. Rozdelila dom na dve časti, jedna mala patriť tetke, druhá mojej mame. Netušila, aké rozbroje nastanú.

–      Polovica záhrady je moja, ale ty si na nej nikdy nerobila. To urobíme nejakú čiaru, za ktorú nesmiem ísť, či čo? A ako sa vysporiadame s domom, keď ťa nemám z čoho vyplatiť. A čo keby si vyplatila ty mňa? A vôbec, mama nebola pri rozume, keď spísala poslednú vôľu a teba ustanovila za…, – za čo, si mama už nevypočula.

Vrhla sa na tetu a sácala do nej, až musel zasiahnuť môj otec. Držal mamu, aby neublížila tetke. Tá vykrikovala oplzlé slová na maminu adresu.

Zožer si svoj dom, vyváľaj sa v záhrade, pre mňa za mňa si tam vysaď aj ananásy, ale to si pamätaj, raz sa ti to vráti.

Z toho, čo mama kričala, mohlo znieť, že sa vzdáva všetkého na prospech tety. Aspoň tá to tak pochopila.

–      Je to ťažkotonážna nechápavá krava, – povedala mama, keď sme už sedeli vo vlaku a uháňali domov.

Preč odtiaľ, čo najskôr, hovorila som si, lebo sa môže stať čosi hrozné. Ani sme nestihli doma veci vybaliť, keď zazvonil telefón. Volala moja sesternica Klárika.

–      Mamu odviezla sanitka. Mozgová porážka… to vy ste na vine, že sa jej to stalo! Rozčúlila sa, bodaj by nie! Ste odporná rodina, ktorú sme nikdy nemali mať!

Tresla telefónom. Mama zostala ako obarená. O dva dni cestovala vlakom za sestrou. Nech to bolo ako chcelo, mama mala svedomie.

–      Je to moja sestra, aj keď nič nechápe. A ja ani nerátam s tým, že by sa čosi zmenilo. Teraz, keď ochorela, ktovie, čo sa môže stať. Nechcem, aby sme boli rozhádané.

Moja mama a jej sestra sa zmierili. Nik z rodiny však netušil, s akými následkami. Po tom, čo tetu prepustili do domáceho liečenia, po takmer mesiaci a pol, bolo sa treba o ňu postarať. Strýko zdúchol z domu a sesternica Klárika nebola ochotná sa o matku postarať. Teta bola nevládna, nedokázala sa sama najesť. Mala plienky a nevedela ani rozprávať. Mama, napriek tomu, že môj otec protestoval a vôbec s tým nesúhlasil, tetu zobrala k nám.

–      Môže bývať v malej izbe. Máme štvorizbový byt, hádam sa pomestíme.

Pozerala som na mamu ako blázon. Za to všetko, čo jej tetka navystrájala, sa chce o ňu, o nevládnu, starať? Starala sa. Najprv som sa na mamu hnevala, neskôr jej pomáhala. Teta sa časom naučila rozprávať, aj keď trhane a dokázala sa už sama aj najesť. Prešla aj na záchod a aj keď pokroky boli malé, o to boli víťaznejšie. Keď sme si takmer o dva roky sadali k slávnostne prestretému stolu, ktosi zazvonil pri dverách. V nich stála Klárika s rastúcim bruškom a prešľapovala z nohy na nohu.

–      Šťastné Vianoce… môžem… sa pridať k vám?

Mama ma odstrčila od dverí a vtiahla svoju neter dovnútra.

–      Prosím, môžete mi odpustiť? – Klárika sa rozplakala.

A aj keď som ju nechcela objať, vykročila som proti nej. Objali sme sa rozplakali sa. A plakala aj moja teta, ktorá konečne, po rokoch začala chápať. A keď povedala, predtým, ako sme si pripili na krásne vianočné sviatky zreteľne slovíčka, prepáčte a ďakujem, slzili sme všetci. Vrátane môjho už manžela, kedysi frajera, ktorého neodradili ani vety Kláriky, ani to, aká sme to nepodarená rodina. Teda… kedysi rodina, ktorá musela čosi prežiť, aby začala celkom chápať.