ĽudiaĽuďom.sk Blog

Janina mama nás nechala v tú noc spať v aute. Prosila ma, aby som to mojim rodičom nepovedala. Nemusela. Nepovedala by som im to. Bála som sa, že by mi viac nedovolili ísť k mojej najlepšej kamarátke a už vôbec by nesúhlasili s tým, aby som u nich prenocovala.

Moji rodičia sa milovali. Nikdy neprestali. Ani dnes, keď si na to spomeniem, som nepoznala muža a ženu, ktorí spolu zostali viac ako pol storočia. Bez väčších hádok, kriku a výčitiek. Už ich tu niet, no ja na nich stále s láskou spomínam. Neviem, čo sa odohráva v duši Jany, ktorú som už roky nevidela. Boli sme vtedy deti. Ako vravím, chodila som k nim domov takmer každý deň. Mali rodinný dom, aj keď nie veľký, ale dalo sa v ňom hrať oveľa lepšie ako v našom byte. Jednoizbovom. Janin otec bol riaditeľom podniku a mal peniaze na rozhadzovanie aj v období, ktorému sa hovorilo totalita. Jeho manželka, Janina mama, bola domáca. Závislá na všetkom, čo povie a urobí jej muž. Nedovolil jej chodiť do práce. Začula som ich raz, ako sa hádajú.

• To si si čo dovolila? Uchádzať sa o prácu? Myslela si si, že sa to nedozviem? V našom malom meste vie každý o každom. A ja, a to si pamätaj, ty hlupaňa, budem vedieť o každom tvojom kroku. Tak drž hubu a krok. Rob, čo ti ja poviem. Ktorá ženská, – neustále zvyšoval hlas. Cítila som, ako sa mi chveje celé vnútro. Nikdy predtým som nikoho nepočula tak kričať.
• Poď, – schmatla ma vtedy Jana za ruku a ťahala na dvor. Nechcela, aby to počula. Ale ja som, keď sme vychádzali z dverí, zreteľne zachytila plieskanie faciek. Pozrela som sa na Janu. Mala taký nevýslovný smútok v očiach, že mi to srdce trhalo, – nikomu to nepovedz, – opakovala mi v to popoludnie ešte zo tri razy. Mlčala som. Nemohla som inak. Prisahala som svojej najlepšej kamarátke, že nie neprezradím.
• Otec si nepraje, aby si k nám chodila. Zakázal mi chodiť… aj k vám. Viem, že vašim by to nevadilo, ale… nesmiem, – rozplakala sa Jana a zutekala spred dverí nášho bytu.

Bežala som za ňou, ale ona ma od seba odháňala.

• Nesmiem sa s nikým rozprávať… iba v škole. Ale nie o otcovi a mame. Otec povedala, že keď poruším, čo mi prikázal, bude mi robiť, čo mame.
• Bude ťa biť? – spýtala som sa s obavami.
• Horšie… otec… otec jej to robí… vieš, to, čo robia dospelí v posteli.

Šokovaná som otvorila ústa. Janin otec sa vlastnej dcére vyhráža, že … že jej to bude robiť… vtedy som ešte presne nevedela, čo to je. Mali sme štrnásť rokov a netušili, čo znamená intímny život. V tých časoch nás neučili v škole, ani v rodine sme nerozoberali to najväčšie súkromie, ktoré je ukryté za dverami spálne. Ale keď som dospela, pochopila som hrôzu v Janiných očiach.

• Sťahujeme sa. Do väčšieho bytu. Budem chodiť do inej školy, – povedala som Jane.
• Zostanem úplne sama, – rozplakala sa. Plakali sme spolu. Objímali sa a nechápali, čo za dospelý svet kvári moju najlepšiu priateľku.
• Nezostaneš. Budeme sa stretávať, sľubujem. Nie, ja prisahám, – naslinila som si prsty pravej ruky a prisahala.
• Mala si prekrížené nohy. Prísaha sa zrušila. Neplatí, – utrúsila Jana akoby mimochodom a ja som si to vtedy neuvedomila.

Presťahovali sme sa do mesta, ktoré bolo od toho nášho dvadsaťpäť kilometrov. Nebolo to predsa na inú planétu, hovorila som si a prisahala už len sama sebe, že sa budeme s Janou vídať. Ale nestalo sa. My sme sa nevideli celé roky. Písali sme si. V schránke som nachádzala často zalepenú obálku, ale potom jej písanie ustalo. Na posledných osem listov mi vôbec neodpovedala. Nemali telefón a mobily vtedy neexistovali. Vír času nás unášal každú inou stranou. Po tom, ako som v rukách držala výučný list, vedela som, že som si zvolila dobrú cestu životom. Práca kozmetičky ma vždy zaujímala. Bavila ma. Našla som sa v nej. A našla som aj svojho budúceho manžela, ktorý prišiel do salónu depilovať si hruď. Pomyslela som si, aký narcis, ale zistila som, že je to úplne normálny chlap, ktorý rieši veci, ktorého ho trápia. Nemal len plané reči a keď ma požiadal o ruku, súhlasila som. Bola som šťastná. A šťastnou ma robil celé roky. Naše deti dospeli a vyleteli z hniezda. Mala som krátko pred päťdesiatkou, keď som stretla Janu. Spoznala som ju okamžite. Jej modré oči, naširoko odsadené na hranatej tvári, drobný nos a plné pery. Stále bola pekná, aj keď ju už poznačil vek. Koho nie. Zostali sme stáť ako prikované, keď sme sa videli, jedna druhú, kráčať oproti sebe po chodníku. Nik iný tam okrem nás neprechádzal. Zastavili sme a vrhli sa jedna druhej do náručia.

• Veľmi si mi chýbala… – hovorila som Jane, no ona nebola schopná slova. Stále sa jej rinuli slzy dolu tvárou.

Sadli sme si do kaviarne a tam sa Jane rozviazal jazyk.

• Mám sa fajn. Mám dobrého manžela. Deti sa nám nepošťastilo mať, ale … aj tak som mu vďačná za všetko. Ukázal mi, že je možné žiť inak.
• Ako inak? – spýtala som sa, no vzápätí na to som si uvedomila, na čo naráža, – Inak ako tvoji rodičia.

Jana mlčky pritakala. Zvesila hlavu a chvíľu nič nehovorila. Bála som sa otvoriť ústa. Bála som sa toho, čo mi povie. Cítila som, že budú nasledovať vety, ktoré budú v sebe niesť zlé posolstvo. Ale, že budú až také, to mi v mysli nenapadlo.

• Vieš, že som vyrastala v náhradnej rodine? – spýtala sa Jana, – Mala som šestnásť rokov a … mohla som ísť do detského domova… nebola som plnoletá. Vzala si ma sesternicina mama.
• Prečo, preboha? Prečo si…, – otázka mi uviazla v krku. Jana nervózne potriasla hlavou.
• Zostala som bez rodičov. Bez oboch.
• Nejaká … autohavária? – spýtala som sa opatrne.

Jana prudko pokývala hlavou. Vedela som, že som netrafila do čierneho.

• Nemala som mlčať… a nemala som možno ani teba prikazovať, aby si nič nepovedala… ak človek vidí, že sa inému deje čosi zlé… čosi veľmi zlé, mal by o tom hovoriť… všetko mohlo byť inak, – povedala a odmlčala sa. Nedýchala som. Bála som sa spýtať, čo sa stalo. Moje tušenie však správne nebolo, – počula si o prípade… kedy žena zabila muža zo zúfalstva? Z toho, že ju roky tyranizoval?

Šípila som, kam smerujú jej otázky. Ani som sa nepohla.

• Mama to nezvládla… zaútočila na otca, keď… jej ubližoval a … keby sa to neodohralo v kuchyni… nedržala by v ruke nôž… povedala mi len, keď som prišla domov zo školy a videla ju stáť nad otcom… ako by som vošla do osminky masla… to povedala… a potom sa začala smiať.

Jana sa rozplakala a ja som ju chytila za ruky.

• Je na psychiatrii. Stále je tam… nevie, kto som. Na nič si nespomína… a otec, otec je už toľké roky mŕtvy, – povedala pomedzi slzy a ja som jej ich zotrela palcom pravej ruky. Z duše, z tej som jej ich zotrieť nielen ja nedokázala, ale ani uplynulé roky, jednoducho čas, o ktorom sa hovorí, že všetko vylieči. Nie je to pravda. A Jana vie o tom svoje.