Neplačte, na detskej onkológii sa nesmie plakať, tu musí byť veselo
Takto zareagoval človek, ktorý ma išiel previesť oddelením, na moju poznámku: ,,Bože, ja určite budem plakať. Ja vydržím na oddelení, nebojte, ale potom isto budem plakať.,,
Ešte mesiac pred tým som bola odhodlaná. Nič by mnou nepohlo. Zvládnem to, veď treba pomáhať aj tam. Často som počúvala z úst ľudí, že to je ťažká práca, že ju nezvládnem. Neotrasiteľne som trvala na svojom. Áno, bude to ťažké. A možno ani nie som pripravená, ale nezlomí ma to. Aj keď… Občas nastúpili pochybnosti.
A napokon…, veď sa nemôžeme všetci stiahnuť od ľudí, ktorí pomoc potrebujú. Len preto, že si myslíme, že sme slabé osobnosti. Niekedy by sme sa čudovali, čo dokážeme. Otázkou je, čomu sa vystavíme.
Pred vstupom na oddelenie detskej onkológie nám sociálny pracovník vysvetlil, čo je náplňou ich práce, ako oddelenie funguje. Sedeli sme v malej miestnosti a rozprávali sa. Vlastne, s obrovským záujmom som počúvala, čo tento človek hovorí. A hovoril veľa. Veľmi veľa.
Po prijatí dieťaťa na oddelenie každé dostane uvítací balíček. Nájde si v ňom nový príbor, pyžamo, oblečenie, hygienické potreby, možno knižku, či hračku… Všetko závisí od toho, čo je k dispozícii. Všetko je novučičké, určené iba pre tieto deti. Uvítací balíček je ich. Celkom ich, bez rozdielu na ekonomickú situáciu rodiny. A to, že ho dostanú má dva rozmery. Deti poteší, uvoľní atmosféru, ale najmä pomôže. Pomôže deťom, ktoré nemali možnosť vziať si čosi so sebou, alebo si nemali čo vziať so sebou.
Natiahli sme si na seba zelené plášte a na nohy návleky. Ruky sme si umyli podľa pokynov pod tečúcou vodou a … ja som začala cítiť balvan v hrudi. Žalúdok som mala ťažký, zle sa mi dýchalo.
,,Bože, ja určite budem plakať.,,
Na tie pohľady ostatných smerom ku mne, nezabudnem. Rozpačito a rýchlo som ich uistila:
,,Ja vydržím na oddelení, nebojte, ale potom isto budem plakať.,,
Pán, ktorý nás išiel previesť oddelením, presvedčene povedal:
,,Plakať? Čo, budete plakať? Neplačte! Tu sa neplače, tu je veselo.,, Jeho hlas znel sebaisto a rázne. Fúha, myslí to vážne. A tak som odhodlane vstúpila a naoko sa tvárila, že je všetko v najlepšom poriadku.
Moje návleky na nohách sa mi o čosi prilepili. Prinútilo ma to obzrieť sa, či ma to nevyzulo, v duchu som sa usmiala.
Očaril ma nádherný, čistý priestor, veselé farby a to, že tam nebolo ,,to,, ticho. Viete… To nemocničné, neosobné ticho, zahalené do nemocničnej vône.
Práve naopak. Príjemnosť celého oddelenia ma prekvapila.
Vľavo sa nachádzali izby detí. Niektoré jednolôžkové, iné viac. Každá izba mala na dverách označenie…
Cez presklenené dvere som zbadala chlapca. Ležal na posteli a vyzeral vyčerpane. Na dverách mal tabuľku ,,leukopenický režim,,. To je ten, kedy má dieťa oslabenú imunitu, zle znáša chemoterapiu a potrebuje sa chrániť od nás. Tam nie je prístup. Vedľa postele sedel dospelý človek. Maminka. Alebo ocko. Neviem, pretože pri pohľade na chlapca som sa jednoducho dnu nezvládla pozerať dlhšie. Pamätám si na stojan na infúzie a nejaké prístroje.
Pokračovali sme v návšteve oddelenia. Z jednej izby vyšla maminka s dieťaťom na rukách. Drobček sa jej držal okolo pliec, mala som pocit, že si ju strážil. Aby ho nepustila. V pusinke mal cumlík. Maminka mala na krku rúško na zakrytie úst. Pozdravili sme sa. A ja som sa tak veľmi chcela prihovoriť. Tak veľmi, ako to viem s kýmkoľvek, ako mi to nerobí problém a tak, ako ma poznáte. A z hrdla mi nevyšlo nič. Len nejaké neosobné a suché ,,dobrý deň,,. Nadviazala som pár sekundový očný kontakt, čudne natiahla do úsmevu kútik. A … pobrala sa dopredu, kde som počúvala ďalšie vysvetľovanie a myslela si: ,,Nie! Nie… detské postieľky a detičky predsa patria do spální, detských izieb, k rodičom…,,
Sestričky boli veľmi milé. Boli také živé. Normálne to tam fungovalo. Žiadne ospalé, unavené tváre, žiadne vážne pohľady. Život. Bol cítiť z každej strany.
Obdivovala som nádherný Betlehem z dreva. Veľký. S Ježiškom v jasličkách.
Mamička s dieťatkom na rukách sa dala do reči s kolegynkou. Zrejme sa potešila že je tam niekto ,,iný,,. Ja som sa stále nechytala, očami som sa snažila sledovať oddelenie a vnímať atmosféru. A obdivovala som ľudí, ktorí tam pracujú. Ľudí silných, zvyknutých na všeličo, no empatických. Neuveriteľne ľudských. Táto časť nemocnice akoby nepatrila tej ostatnej.
Prišli sme k poslednej miestnosti, kde za stolom sedeli dve dievčatká. A s nimi sestrička. Vlastne ako sestrička len vyzerala, v skutočnosti to bola pani učiteľka z nemocničnej školy. Keď nás uvideli, pekne sa pozdravili a začali sa chváliť, čo práve robia. Vyrábali si z papiera nejaké drobnosti, spoločne sa hrali. Boli rozkošné.
Zrazu mi niekto ukazuje: ,,Aha, čo vyrobil.,, Zaostrila som na nejaký lesklý obrázok a kým som sa dostala do času a priestoru svojou mysľou, už som videla asi 5ročného, možno viac, možno menej, chlapčeka idúceho k zvláštnemu prístroju, ktorý mi pripomenul väčší mikroskop.
,,Toto nám darovala jedna pani, je to drahý prístroj, ktorým sa dajú vyrábať odznaky. Deti sú z neho nadšené. Malý vyrába odznaky pre celú svoju rodinu. Ide po desiatich týždňoch domov, tak veľmi sa teší. Ide len na dva dni, ale už konečne, zaslúži si to.,, Hovorí pani učiteľka a pritom drobca pohladí po hlávke bez vláskov. Malý prikývne, ale výraz tváre nevidím cez rúšku na jeho tvári. A napriek unaveným pohybom cítiť z neho jeho entuziazmus a radosť.
Pri pohľade na deti mi žalúdok oťažel ešte viac a v očiach som pocítila nával sĺz. Bože, nesmiem plakať, tu sa neplače, tu je veselo, opakovala som si v mysli. Z miestnosti som vyšla a neprítomne som obzerala rohy stropu, len aby mi slzy neskĺzli po lícach dole. Opäť som sa na niečo prilepila a to mi dalo možnosť opýtať sa, čo to je, či to tak má byť. Bol to filter. Kto naň stupí, neporiadok a baktérie zostanú na ňom.
Z inej izby vyšla mamička iného dieťaťa. Nevidela som ho. Ale pamätám si kruhy pod očami maminky. Veľké, unavené kruhy pod očami človeka, ktorý už asi ani nevie, čo je spánok.
A ja som sa už nemohla dočkať chvíle, kedy sa za mojim chrbtom zavrú dvere a budem môcť vypustiť slzy, ktoré sa už nedali zadržať. Slzy matky dvoch detí, slzy človeka, ktorý si uvedomuje krehkosť zdravia, slzy ľútosti nad bezbrannými, unavenými deťmi, slzy obdivu nad ľuďmi, ktorí sa tam obetujú…
Na tomto oddelení má byť veselo. Je veselo. Zabezpečuje to tím skvelých pracovníkov, ktorí svoju prácu majú radi a robia pre ňu všetko. Na to však potrebujú peniaze. Peniaze, ktoré si zabezpečujú sami a nekupujú si ich fotografiami chorých detí. Nerobia zbierky na ulici. Ak sa niekto prezentuje, že je to zbierka pre detskú onkológiu z BB, neverte mu. Aj ak Vám ukážu potvrdenie. Toto oddelenie si zabezpečuje financie samé a seriózne.
Majú za sebou nádherné projekty, pomáhajú rodinám chorých detí, pomáhajú uzdraveným deťom, organizujú pre ne výlety, zájazdy, rôzne zážitkové programy, prevádzkujú mobilný hospic, prispievajú na pohreb, organizujú stretnutia rodín, ktoré o dieťatko prišli…
Formy pomoci sú takmer nevyčerpateľné. Peniaze sa však vyčerpajú rýchlo.
Ak chcete vedieť viac, kliknite na výzvu nachádzajúcu sa pod týmto blogom…
Ak si zvolíte cestu pomoci, dohodneme sa.
Lebo ak sa chce, spôsob sa nájde.
Veď chceme, aby na detskej onkológii bolo veselo. Musí tam byť veselo.
Ingrid podporuje výzvy
Svetielko nádeje, centrum pomoci detskej onkológie
Na Klinike pediatrickej onkológie a hematológie je o dieťa po zdravotnej stránke postarané na vysokej úrovni, o čom svedčí fakt, že sa k nám chodí liečiť viacero detí nie len k oblasti našej pôsobnosti a teda zo stredného Slovenska, ale vyhľadali nás rodiny aj z iných častí Slovenska. Činnosť Svetielka nádeje spočíva v psycho- sociálno- ekonomickej pomoci čo znamená, že sa snažíme vzdialiť deti a rodiny od myšlienok spojených s ochorením rôznymi spôsobmi. Pomáhame im nie len rôznymi finančnými príspevkami, ale poskytujeme služby, vďaka ktorým sa ich náklady na liečbu zmiernia. Samozrejmosťou je prítomnosť rodiča na oddelení a na izbe spoločne s dieťaťom. Izby sú už niekoľko rokov krásne prerobené a prispôsobené dlhodobej hospitalizácii.