ĽudiaĽuďom.sk Blog

Všetko je fajn. Život vám nádherne plynie- presne tak, ako ste si ho vysnívali. Máte krásne deti, máte prácu, priateľov, spoločenský život. A ani nemusíte byť bohatí v pravom zmysle slova. Len ste šťastní.

Alebo možno aj nikoho nemáte. Život sa s vami nemaznal. Boli ste klamaní, sklamaní, opustení. No aj tak máte niekoho, kto pri vás stále je. Kto vás potrebuje, na kom vám záleží. Konečne máte komu dať svoju lásku.

Zrazu sa všetko rúti ako domček z karát.

Nehoda. Choroba. Nečakaná situácia.

Vaša, alebo vášho manžela, manželky, vášho dieťaťa, kohokoľvek, kto vám je blízky.

Zúfalstvo, beznádej, popieranie, sa len s ťažkosťami premení na fakt, že situáciu prijmete a pochopíte, že musíte bojovať. O seba, o tých, ktorých sa to týka.

A aj sa vám darí.

Bojujete zo všetkých síl.

Nuž a vaše úspory sa míňajú. Predávate byt, sťahujete sa do menšieho, predávate auto, budete chodiť peši.

Milujete život a uvedomujete si, že teraz je tak krehký. Vlastne, nie len teraz- stále, no teraz je to skutočné. Týka sa vás choroba, alebo nešťastie, ktoré vás doteraz obchádzalo.

Chorobou strhané telíčko vášho dieťaťa vám vháňa slzy do očí, plačete po nociach, lebo mu neviete pomôcť. Ale robíte všetko pre to.

Váš manžel chradne, choroba mu ubrala na sile, je tak slabý, už vás neobjíme silnými rukami, neukryje do svojej náruče.

Liečba je neskutočne nákladná. Vyčerpáva vás to fyzicky, psychicky, neviete čo ďalej.

Nechodíte do práce, lebo nemôžete.

Veď vaša rodina vás potrebuje.

Robíte to, čo by ste nerobili nikdy pred tým. To, na čo ste si ani nepomysleli niekedy, že budete musieť urobiť.

Zahodiť dôstojnosť.

A s pokorou a zúfalstvom prosiť o pomoc.

Prosiť so slzami v očiach cudzích ľudí.

Nájde sa aj nejaká tá organizácia, ktorá vám chce pomôcť, ľudia sa rozídu do ulíc. Aby vyzbierali peniaze, ktoré sú v tejto chvíli tak pre vás dôležité.

A čo sa stane?

Nič.

Krabičky, pokladničky sa vrátia prázdne.

Darmo ste na ľudí mávali povoleniami, darmo ste stáli uzimení v daždi, darmo ste schodili snáď celé mesto.

Nikto vám nič nedal.

Nikto…

Zhasla vo vás nádej.

Nádej na uzdravenie sa z choroby, nádej na lepší život. Nádej v to, že zaplatíte liečbu svojmu umierajúcemu dieťaťu. Nádej v to, že konečne si kúpite poriadne jedlo pre vás a vaše deti, lebo všetko ide do lekárne. Nádej v to, že neprídete o strechu nad hlavou, lebo ste zadĺžení až po uši.

Lebo ľudia sú sebeckí.

A hrdo vám do očí, keď ste sa pred nich postavili s krabičkou, povedali, že oni vám neprispejú, lebo nevedia, kam tie peniaze pôjdu. A že tí, čo tie peniaze potrebujú na lieky, živobytie, záchranu strechy nad hlavou- tým tie peniaze UŽ nepomôžu. Bože, koľká povrchnosť. A povýšeneckosť.

A keď im argumentujete, že raz sa choroba môže týkať aj ich, ešte s väčšou hrdosťou a egoizmom povedia, že oni si radšej kúpia jablko, aby ich tá pliaga nedostala.

Nuž tak, veľa šťastia. A len dodám. Len aby….