Neprovokujem, len sa už nechcem skrývať…

Bola som aktívne dieťa, rodičia ma do ničoho nemuseli nútiť. Naozaj mi odmalička nechýbala schopnosť tlačiť sa do stredu spoločnosti. Bolo to však v čase, kým som nenastúpila na strednú školu.

Potom som sa, ako každá mladá baba, začala zaujímať o módu, líčenie, štíhlu líniu a svoje proporcie. Vlastne o všetko, čo súviselo s mojim zovňajškom. Preto sa nečudujte, že som chvíľami koketovala s myšlienkou na zväčšenie poprsia. Moje úvahy však ešte v samotných začiatkoch stopol jeden nemenovaný plastický chirurg z Banskej Bystrice, ktorého som mala možnosť, ešte ako redaktorka regionálneho týždenníka, sledovať rovno „pri výrobe” tohto majstrovského diela. Poviem vám, v tú chvíľu, keď som na stole videla ležať mladučkú babu v narkóze, ktorej chirurg išiel už aj tak veľký dekolt zvýšiť kdesi až po bradu, mne sa zdvihol žalúdok a tuším aj sebavedomie. S tým rozdielom, že ja som bola pri plnom vedomí…

Myslím, že práve toto bol ten zážitok, ktorý vo mne navždy uzavrel jednu kapitolu. Tú vonkajšiu…

Až časom prišiel ďalší zlom.

To už bolo krátko po piatej operácií, vtedy, keď mi nohu spevňovala plastová, nedýchajúca, vŕzgajúca ortéza.

Bola neskutočná. Z dôvodu resekcie tíbie (predkolenia) a opakovaným únavovým zlomeninám mi nohu „skrášľovala“ viac než rok. Máločo ju dokázalo zakryť, a ak sa mi to aj podarilo, tak ju zas bolo počuť. Neraz som si od ľudí na ulici, či od spolužiakov v škole, vypočula posmešky.

Odvtedy sa situácia niekoľkokrát zopakovala a aj keď som sa na mnohé veci pozerala už inými očami, výsmechy mi v ušiach zneli jasne a zreteľne ešte dlho potom.

„Si normálna? Kedy chceš nosiť sukňu, keď nie teraz? Keď budeš mať päťdesiat, na nohách kŕčové žily a na zadku celulitídu? Vonku je 35 stupňov a ty sa potíš v tých dlhých gatiach,“ takto mi v dvadsiatich štyroch rokoch dohovárala mama. To už bolo v čase, keď bolo nad slnko jasné, že tie posmešky sa vo mne akosi zakorenili.

Viac ako päť rokov som chodila zahalená, bez ohľadu na to, či vonku mrzlo, alebo bola práve letná sezóna. Hanbila som sa obliecť si veci, ktoré dievčatá v mojom veku nosili bez predsudkov a to aj napriek tomu, že nemali najštíhlejšiu líniu, vyhýbala som sa spoločnosti, pretože ortéza a barly sa nedali skryť nikde pod stôl a bála som sa, že sa opäť nájde niekto, kto mi do očí povie, aby som „v tomto stave“ radšej nevychádzala von, pretože nie je na mňa dobrý pohľad a kazím mu náladu, pretože… vo mne bolo aspoň toľko predsudkov, koľko má Alf žalúdkov.

A tak som sa odhodlala.

Presne si pamätám ten deň. Bolo to v jednu teplú júnovú sobotu cestou na mestský trh, keď som si išla kúpiť ovocie a zeleninu. Na sebe som mala krátku bielu sukňu s čiernymi pásmi po bokoch a elastické tričko v podobnom duchu. Sprievod mi robil manžel, moje dve barly, jedna plastová ortéza na predkolení, druhá plastová na chrbtici, na krku molitanový golier a približne 14 jaziev, čo mi zostali po operáciách.

Paradoxne, keď si tú situáciu vybavím dnes, napadne ma groteska. Alebo to, že túto osobu musel prejsť prinajmenšom parný valec.

Ale vrátim sa na cestu k tržnici…

Oproti nám išla mamička asi so štvorročným dieťaťom. Krásnym, blonďavým, s dvoma vrkočmi. S nádhernou princeznou, o akej snívam dodnes. Keď stála tesne predo mnou, vytrčila svoj ukazovák so slovami: „Mami, mami, pozri na tú tetu! Má umelú nohu a celá je umelá.“

Počula som to. Ja, aj môj manžel, ktorý ma v tú chvíľu mlčky poškrabkal po líci. Nášmu stretu sa nedalo vyhnúť, cesta po ktorej sme išli, bola úzka.

V tom mamička svoju dcéru ohriakla, buchla ju po ruke, ktorej ukazovák ešte stále smeroval ku mne a povedala: „Otoč sa, nepozeraj sa na tú tetu.“

Neviem či som skutočne také monštrum, na ktoré sa musí ukazovať prstom, také aby dospelí ľudia museli svojim deťom dávať do života model výchovy opovrhujúci druhými, pestovať v nich predsudky voči ľuďom chorým, či na pohľad trochu iným, alebo či pohľad na mňa skutočne niekoho irituje natoľko, že dokáže zmeniť náladu… Alebo som proste len zlyhala, pretože som to tej malej s vrkočmi nedokázala vysvetliť aspoň ja.

Jedno viem však isto.

Možno, že nezmením celý svet a možno skutočne pri pohľade na mňa sa ešte aj dnes nejednému z vás zhorší nálada, no nezavriem sa doma len preto, že vaše predsudky sú ešte nespracované.

Lebo ja som človek z mäsa a kostí, a čuduj sa svete, aj s citmi a emóciami, proste mladá, tridsaťdva ročná žena, aj keď možno trochu s neštandardnými „doplnkami“, ktorej je v lete teplo tak ako vám, a ktorá nemá dôvod skrývať sa v myšacích dierach, či za nohavice siahajúce až ku členom a za bundu zapnutú až po bradu.

A verte, že aj dnes, keď sa bežne stretám s vašimi pohľadmi, nechodím po tomto svete preto, že vás chcem provokovať. Len sa už proste nechcem skrývať…

 


Marci V.K. podporuje výzvy

Image 54

Christianko -Autista ! Nevie klamať, pretvarovať sa ...a nemá predsudky...

Christián túži, sníva, ľúbi tak ako každé iné dieťa v jeho veku. V porovnaní so svojimi rovesníkmi má to však o kúsok ťažšie, je autista. Jeho deň má viac príchutí a zápletok. Zvláda ich najlepšie ako vie aj vďaka ľuďom, ktorých má okolo seba. Ľúbia ho. Chcete ho spoznať?

Podporiť výzvu

Image 54

... DOPLATOK ZA LIEKY, ZDRAVOTNÚ STAROSTLIVOSŤ A ZLEPŠENIE KVALITY ŽIVOTA...

Sama pomáha druhým vo svojom vlastnom občianskom združení, píše projekty pre tých, ktorí to potrebujú..pomôžme jej aj MY... Marcela je mladá 31 ročná žena, ktorá za posledné tri roky strávila v nemocnici viac ako 220 dní, je ťažko zdravotne postihnutá, má za sebou 18 operácií a jej zdravotná dokumentácia váži neuveriteľných 3,5 kg. Je jednou z tých, ktorí by potrebovali finančnú pomoc na privysoké doplatky za lieky, doplácanie zdravotných úkonov, liečení či kvôli cestovnému do nemocníc a na vyšetrenia.

Podporiť výzvu

Image 19

Karolínka chce behať so svojím bratčekom

Tužím po dni , keď budeme môcť sledovať ako si Karolínka vykročí s Oliverkom na prechádzku a budú kráčať predo mnou držiac sa spolu za ručičky, a vtedy budem najšťastnejší človek na svete . Ale dovtedy potrebujeme absolovavať ešte rehabilitáciu v Adeli centre v Piešťanoch , ktorá by nás mohla posunúť k naplneniu môjho sna .

Podporiť výzvu

Image 1

Bezpečnejšia alternatíva

Mať na výber je dôležité rovnako ako akceptovať a rešpektovať ľudí a ich rozhodnutia. My to vieme. Preto ponúkame našim klientom bezpečie a možnosti ku skvalitneniu svojho života bez prekážok,...

Podporiť výzvu

Image 68

Spoločnými silami dokážeme veľké veci

Ahojte, voláme sa Sárka a Ondrejko, sme 5,5 ročné usmievavé dvojičky a obaja by sme chceli byť, ako zdravé deti. Žiaľ ručičky a nožičky nás nechcú počúvať....

Podporiť výzvu

Image 28

Damiánkov sen

Damiánko sa narodil so vzácnou diagnózou downov syndróm.......

Podporiť výzvu