NESÚĎ

6

Kristína sa po druhý raz rozviedla.

  • No a čo? Tak mi to nevyšlo ani na druhýkrát, mama. Je to nejaká tragédia, či čo? Mala som zotrvať s Martinom v manželstve len pre to, že vy s otcom to neprežijete? A vidíš, tlak máš v norme, otec chodí stále do espressa, aj hrať kolky, tak o čo tu ide?
  • O tvoje šťastie. A o tvoju nešťastnú povahu, Kristínka. Musíš stále do niekoho zapárať? Mne sa Martin páčil. Ani Peter nebol zlý muž, len ty…
  • Tak si si ich mala ty vziať! – rozkríkla sa Kristína, neochotná ďalej počúvať výčitky. Zabuchla dvere bytu svojich rodičov a nazlostene vybehla na ulicu.
  • Seriem na vás, na všetkých, – zamrmlala si popod nos neuvedomujúc si, že ju počuje muž, ktorý vynášal smeti.
  • Azda to nebude také zlé, – usmial sa a keby nemal v ruke kôš, asi jej aj zakýva.
  • Starajte sa o seba!
  • No veď, že ja sa starám. Preto vo svojich štyridsiatich troch rokoch vyzerám o desať rokov mladší. Ale vám sa kriví tvár zlosťou. Každá vráska vás robí staršou, pani Kristína.

Kristína sa zamračila. Odkiaľ ten chlap vie, ako sa volá? Len čo videl výraz na jej tvári, vedel, že jej čosi nesedí a pustil sa do vysvetľovania.

  • Volám sa Miro. A… a poznám sa s vašou mamičkou. Bývam vo vedľajšej bráne. Stretávame sa u našej pani doktorky. Predvčerom sme tam prežili celé hodiny a rozprávali si o všeličom. Ja o svojom nevydarenom vzťahu s mojou ženou…utiekla mi… za mladším.
  • Asi ste sa málo snažili nezostarnúť, – uštipačne poznamenala Kristína a otočila sa mužovi chrbtom, – a vaše problémy ma vôbec nezaujímajú. Buďte taký láskavý, poviem to aj matke, nerozoberajte ma. Nie som skladačka!

Kristína pobehla na zastávku autobusu. Nastúpila do tridsať deviatky a keby sa pozrela von oknom, videla by usmievať sa muža, ktorý si myslel svoje. Na autobus hľadel, kým nezmizol rohom domu na križovatke.

  • Nemala by si každého hneď súdiť, – urazene poznamenala Kristínina kolegyňa, s ktorou učili na druhom stupni základnej školy, – som si istá, že otec toho dieťaťa nemal zlý úmysel. Len si prišiel s tebou vysvetliť nejaké nezrovnalosti. Keby si mala deti, pochopila by si…, – kolegyňa si ihneď uvedomila, že zasiahla Kristíninu Achillovu pätu.
  • Nemôže mať každý päť detí ako ty! Keby nás dve spriemerovali, bolo by to akurát. Ja nie som taká nezodpovedná ako ty, priviesť na svet päť deciek… to ste fakt museli čakať na syna? A keby sa vám aj na piaty raz narodila dcéra, išli by ste na šieste? No des, narobiť kopec detí a potom v jednom kuse nariekať, že ich nemáš z čoho uživiť.
  • Si hlúpa, – urazila sa kolegyňa a viac na Kristínu ani nepozrela.

Kristína po vyučovaní nemala kam ísť. Bezcieľne sa motala po meste. Behanie po obchodoch ju nebavilo. Nikdy nepatrila k ženám, ktoré ich vymetali až po samý strop. Kupovala len vtedy, kedy naozaj čosi potrebovala. Ale prepchávať si šatník do prasknutia, to nebolo jej kafé. Radšej si zašla na plaváreň alebo si prečítala dobrú knihu. Ale na plaváreň dnes ísť nemôže. Má upchaté dutiny a nebolo by dobré vyliezť z vyhriateho bazéna a vylúpnuť sa do takej zimy, ako je posledné dni. Kristína vošla do obchodného domu. Na prízemí sa rozhodla, že si dá kávu. Vošla do malej kaviarničky, kde predávali vážené čokoládové bonbóny a pohľadom šibla po predavačke. Prestúpila z nohy na nohu, keď si ju predavačka, ktorá si čosi písala na papierik, hneď nevšimla.

  • Som priesvitná, či čo?

Predavačka sa zľakla hlasu a okamžite sa sústredila na Kristínu.

  • Prepáčte, vôbec som si neuvedomila, že…
  • Presso s dvojitým mliekom. A tú žltú žbrndu… a slečna, ste tu vy pre mňa, nie ja pre vás!

Žieňa malo čo robiť, aby čosi neutrúsilo. Sklopilo zrak a zlostným pohľadom, upretým pred seba, mlelo kávu, len čo vyinkasovalo peniaze za kávu. Kristína jej nenechala ani cent prepitného.

  • Ak chcete niečo sprosté povedať, tak do toho! Ja vás dám potom do laty.
  • Nechcela som nič povedať.
  • Však preto, – povedala Kristína a kávu vypila na jeden šup.

O päť minút už aj stála pred obchodným domom, ktorý sa hmýril ľuďmi. Mala paranoju z toľkej masy. Vybehla na zastávku autobusu a vrazila do ženy s kočíkom.

  • Ste slepá? – okríkla ju.
  • A vy ste drzá, – odrazila útok mladá mamička.

Kristína by bola čosi aj povedala, ale už nemala komu. Autobus č. 88 zastal a ona doň nastúpila. Išla len pod Most SNP. Jednu zastávku. Slniečko sa predralo cez lúče a Kristína sa pozrela na grafikon. Ďalší spoj ide až o desať minút. Vytiahla si knižku z kabelky a začítala sa do nej, keď ucítila, že sa k nej blíži dvojica mužov. Zodvihla pohľad, keď už stáli pred ňou. Počerný drobný muž mal oblečenú oranžovú vestu. Je to pracovník OLO alebo nejaký chlap z verejnoprospešných prác, preblyslo jej mysľou. Bude od nej somrať peniaze. Pošle ho do čerta. Aj toho, čo stojí pri ňom a vyzerá ako piadimužík. Alebo ju nebodaj chcú okradnúť?

  • Nemám, nič nemám! – okríkla ich skôr, ako čosi jeden z nich povedal.
  • Pani, ja nič ani nechcem, – povedal muž vo veste, – ja len, – obrátil sa na druhého muža, – tento tu pán… sa chce dostať na trolejbus 207. Neviete, ako sa…
  • Neviem! – o poznanie nervóznejšie povedala a Kristína. Letmým pohľadom prebehla po druhom mužovi, ktorý mal pôvod možno niekde v Palestíne, – Dajte mi pokoj!
  • This way… up… on the bridge…, – rukami, nohami vysvetľoval počerný pracovník OLO, či verejnoprospešných prác cudzincovi.

Kristína od prekvapenia otvorila ústa. Ešte nikdy nepočula anglické výrazy z úst muža, ktorý mal inú, ako bielu pokožku.

  • Asi žil nejaký čas v Anglicku, – povedala matka, keď jej to Kristína, o pár centimetrov zadupaná do zeme, opísala, – ale… to presne svedčí o tom, dcérenka, že by si nemala súdiť iných… lebo ak začne niekto teba…
  • Mami, prepáč, správam sa ako idiot, – priznala Kristína a kým vyšla von z dverí rodičovského bytu, obzrela sa na matku, – ozaj, mami, ako sa celým menom volá ten chlap z vedľajšej brány, s ktorým si sa stretla u lekára?

Mama na chvíľu akoby lovila v pamäti. Vyjasnila sa jej tvár a spiklenecky žmurkla na dcéru.

  • Mám aj mobil na neho, keby si chcela… raz mi kupoval lieky, ktoré som nevedela zohnať u nás v lekárni… jeho brat je lekárnik… príjemný chlap, že? A je… bez záväzkov, Kristínka.
  • Povedala si mi viac, ako som chcela, – zasmiala sa Kristína, – mám ústa a viem aj klásť otázky, mami.
  • Tak mu ich polož, – zasmiala sa mama a kým zatvorila dvere bytu, od radosti si lúskla prstami.
Image 11

Dado 580 gramov

Pomôžte nám pred pokrokom v pred za naším snom....

Podporiť výzvu

Image 1

Oheň Nádeje

Spolu pôsobiť na oslobodení od závislosti na pomoci od štátu a pomáhať im osvojiť si samostatný a zodpovedný život. Rozvíjať vzájomné vzťahy -> mešina - majorita, zodpovednosť osoby k osobe...

Podporiť výzvu

Image 9

Výtvárame priestor pre aktívne šírenie dobra

Deti ulice túžia po prijatí, trvalých hodnotách a ľudskej podpore. Túžia byť chcené a milované, ako jednotlivci, ktorí majú právo viesť hodnotný život. Vyplňme prázdne miesta v ich živote spolu....

Podporiť výzvu