Neznámi
„Čo ste mali voľno?“ „Čoby, skoro každý deň som tu.“ „Dlho som vás nevidel.“ „No vidíte, som tu.“ Elegantný pán v baloňáku sa nakláňa k predavačke, ona mechanicky ťahá cez pípajúci skener jeden kúsok za druhým. Pán sa snaží prekričať zvuky: “A ako sa dnes máte?“ „Ako v práci“, odpovie pani a po prvý raz dvihne oči od posuvného pása. Usmeje sa na muža, zoširoka a skoro úprimne. Pán môže mať okolo šesťdesiatky, teda o pár rokov viac než predavačka, udržiavaný bonviván. „Osem šesťdesiat.“ „To je skoro zadarmo!“, zahlaholí muž a hrabne do veľkého vrecka na kabáte. Odráta mince a zvoľna nakladá potraviny do tašky. „Na večeru som len nakúpil. Na obed idem s dcérou. Do Vajnor. Taká dobrá reštaurácia tam, je. Poznáte, nie?“ „Poznám,“ zachováva profesionalitu predavačka. Čaká, kým miznú posledné nakúpené kúsky. „No tak sa tu majte, zajtra zasa prídem!“ „Dovi! A užite si ten obed!“
„Vôbec ho nepoznám,“ pozrie sa na mňa keď pán vychádza z obchodu a nemôže ju už počuť. Zatvári sa rozpačito. „Žiadne voľno som nemala, však som tu furt,“ povie popod nos. Keď vyjdem na parkovisko, vidím pána zatvárať kufor na striebornom sedane. „Dovidenia!“ zakričí a zakýva mi ako starej známej. „Dovidenia!“ odpoviem. Nikdy predtým som ho nevidela – a asi už ani neuvidím. Ktovie, koľkokrát sa pán dnes takto pustí do reči s nereálnymi známymi. Tak snáď aspoň ten obed s dcérou bude skutočný.