ĽudiaĽuďom.sk Blog

Dnes som mala pracovný deň. Úradný a to aj napriek tomu, že ja som sa ocitla na druhej strane „barikády“. Tej ľudskej.Podateľňa daňového úradu je presklená. Kým pracovníčka vybavovala jednu pani, ja som stála za zatvorenými dverami v rade ako druhá. Po hodnej chvíli sa na mňa obrátila pani stojaca predo mnou s otázkou, či jej neviem poradiť ako sa dostane do Sociálnej poisťovne.Hm, asi vybavuje rovnakú žiadosť, v duchu som si pomyslela, no na ňu som sa usmiala.„A ste autom alebo sa presúvate pešo?“, opýtala som sa, aby som ju vedela lepšie nasmerovať.

Pani v diskusii odbočila. Začala rozprávať o tom, že by úrady mali byť blízko seba, rozčuľovala sa nad (ne)systémom a hľadala odpovede na to, prečo sa nedajú všetky žiadosti vybaviť na jednom mieste, prečo úradníci ľudí preháňajú.

„Máme rovnakú cestu. Hneď odtiaľto totiž idem do Sociálnej poisťovne,“ povedala som jej s nadšením, akoby to bola najlepšia správa tohto dňa.

„Pešo je to ďaleko, no aj autom je to trochu okľuka, keďže cesta je rozkopaná,“ dodala som a už som jej prstom ukazovala ako sa tam dostane.

V tom sa na mňa pozrela, premerala si ma od vrchu po spodok. Akoby som stála vo výkladnej skrini. Alebo tak ako sa ľudia zvyknú pozerať na prízrak a v tom mi povedala: „No, vy to s tými barlami budete mať v rámci rehabilitácie.“

Kým otočila hlavu späť k preskleným dverám podateľne, aby sa utvrdila v tom, či pani pred ňou je už vybavená, ešte sa uškrnula.

Nič. Ani ďakujem. Náznak ničoho.

Tiež som mohla byť ticho. Nemusela som jej ukázať smer a rozpitvávať dialóg, ktorý výsostne bavil iba ju.

Potom vošla do podateľne a zavrela za sebou dvere.

Ja som ešte stále čakala za dverami. Trpezlivo som vyčkávala, kým príde rada na mňa.

Po chvíli pani vychádzala von, no skôr než odišla z budovy definitívne, stihla mi dať príučku.

„Radšej sa poponáhľajte, aby ste to stihla vybaviť,“ povedala.

Teraz som sa pousmiala ja. No, to už ona nemohla vidieť.

Až potom, cestou do Sociálnej poisťovne som si uvedomila, že niektorí ľudia proste nie sú nastavený pomáhať. Aj keď stačilo tak málo.

Podať  pomocnú ruku.

Povedať: „Veď keď máme spoločnú cestu, tak vás vezmem autom“, alebo prejaviť vďačnosť za to, že niekto pomáha, aj keď by nemusel.

A možno je to všetko len o tom, že sa jednoducho musíme naučiť pomenovať svoje očakávania.