ĽudiaĽuďom.sk Blog

Na úvod by som rada pozdravila všetkých, ktorý zvládajú akýkoľvek životný boj, či už zdravotný alebo citový, rodinný, akýkoľvek.  Niektoré osudy sú veľmi kruté a ťažké až nad nimi ostáva rozum stáť. V čase, keď človek potrebuje tú najväčšiu psychickú podporu, ostáva často takmer úplne opustený, niektorých to zocelí, aby aj napriek vnútornej bolesti, mali radosť z každého dňa.
V živote sa stáva, že cudzí ti skôr pomôžu, ako vlastná rodina. Neľutujem sa, ani nechcem, aby ma iní ľutovali. Musím brať život, so všetkým zlým aj pekným, nevzdávam to. Padnúť nie je hanba.. Hanba je ostať ležať.  Ľutovať sa? Na to nemám právo. Vždy vstanem a kráčam dopredu, aj keď pomaly. Verím, že všetko bude dobré a lepšie, snažím sa byť trpezlivá, (- aj keď v situácií keď vám povedia, že čas nemáte nazvyš a neskôr už bude neskoro, mám na mysli samozrejme liečenie mojej chorej dcérky,) si musím protirečiť.
Ráno, keď sa zobudím, ďakujem, že sa môžem nadýchnuť, otvoriť oči a usmiať sa. Je nepodstatné, aký bol ťažký môj život pred tým…a aký je ťažký teraz.
Bez psychickej podpory blízkych ale aj cudzích ľudí, by sa to asi nedalo zvládať.  Z vlastnej skúsenosti sme sa z manželom už mnohému naučili. Ak sa v našej blízkosti niekomu niečo deje zlé, spýtame sa ho na to.  Stane sa, že povie „ Nechcem o tom hovoriť, je to v poriadku.“ Najhoršie na tom je ak sa potrebujete porozprávať a všetci naokolo sa tvária, že sa nič nedeje, alebo sa vám začnú vyhýbať.

Aj preto o tom chcem hovoriť a napísať pár slov o tom aký je život takýchto rodín a aj o našej, keďže patrime k ním. Trápi nás „ponorka“ pretože sa jednoducho nemôžeme pohnúť z domu. A keď aj ideme, týka sa to liečenia, najväčšou záťažou je iste pre manželstvo rodičov choroba dieťaťa.
Veľmi ťažko sa mi počúva a rozčuľuje ma to, keď z rečí začujem, že „ich decko je úplne zdravé a oni to určite len preháňajú“.  Ľudská hlúposť ma síce rozčuľuje, ale nezraňuje. Každá mama postihnutého dieťaťa sa s tým stretne, už to viem.  Som na Alžbetku hrdá a vždy budem. Ako sa dá porovnávať bolesť rodiča, ktorý sa stará o choré dieťa bez rozdielu akú má diagnózu. Nijako, stačí ak ma dieťa soplíky alebo teplotu, a v podvedomí už myslíte na najhoršie.

Vedomie, že musíme citlivo balansovať medzi nutnou starostlivosťou o Alžbetku a uprednostňovať jedno dieťa pred ostatnými, nás často mrzí, ale je to tak. Kúpili by sme Alžbetke všetko na čo si len ukáže , akoby sme chceli uľahčiť trápenie ale pritom ublížime ostatným svojim deťom a Alžbetku tým nevyliečime. Je to možno jasná logika, každého milujúceho rodiča, pri ktorej idú bokom všetky peniaze sveta. Takúto dilemu riešia viacerí rodičia, viem to lebo sa poznáme a sme v kontakte s rodinami, čo majú deti s rovnakou diagnózou. Môžeme sa podporovať, vymieňať si názory, podeliť sa o podobné trápenie. Takéto rozhovory mi dodávajú energiu.

Všetkým ľuďom prajem teplo do ich sŕdc, nech sa usmievajú a tešia z maličkosti. Z blížiacimi sa Vianocami prajem pokoj na duši, krásne a požehnané sviatky. Do Nového roku 2013 želám vykročiť novými, lepšími predsavzatiami.