ĽudiaĽuďom.sk Blog

Je OTVORENÉ!

Tréningové centrum pre hendikepovaných, alebo aj Chránená kaviareň s knižnicou Prístav je Vám k dispozícii takmer denne. Chcete si dať kávičku, alebo čaj z čerstvých byliniek, ktorých lístky Vám vlastnoručne natrháme pred Vašimi očami, alebo máte chuť na horúcu čokoládu, či bezkofeínovú kávu, čerstvo upečený koláčik… To všetko, ale aj omnoho viac.

Napríklad obyčajní ľudia, ktorí roky nemali zamestnanie, pretože to nebolo možné. Teplé, rodinné prostredie, možno tak, ako doma. Milú neprofesionalitu, malé chyby, ktoré sa dajú odpustiť, no majú svoje čaro. Pretože títo ľudia chcú pracovať a chcú byť prospešní. Aj keď v mnohom potrebujú pomoc, sú poctení, že práve Vám môžu urobiť to, na čo máte chuť.

Toto však nie je konečné. Ale už je otvorené. Už je deň Dé za nami :-) Predchádzali tomu mesiace a mesiace driny, potu, ale aj sĺz, alebo slov, ako sa nedá. Nie ako by sa dalo, ale ako sa nedá. No nevzdala to.  Marci V. K. Skvelá baba. Zohnala ľudí, dobrovoľníkov, sponzorov – nebolo to však tak, že idem, zaklopem, otvoria, poprosím a oni dajú. Kdeeeežeeee…. Je však zbytočné hovoriť o tom. Kto si to nezažil, nepochopí, nech je akokoľvek empatický. Pretože to nie je len o vybavovačkách, ale aj o tom, že Marcelka nemá zdravotný stav ako ja, alebo ty, alebo on…. Má ho zlý. A ten, kto ju uvidí a spozná, ani tomu neuverí – taká je skvelá, usmiata, krásna.

Som šťastná, že som mohla byť pri tom.

Dnes som stretla istú známu. Vlastne aj včera som ju stretla. Pri otvorení Centra, kde som jej vysvetlila, keďže sa zaujímala o to, ako to bude fungovať a ako to je. Vnímavý človek však zistí, či to, o čom hovoríte, toho druhého zaujíma. Cítila som, že ma počúva jedným uchom dnu a druhým von. Dnes ma stretla opäť na tom istom mieste a opýtala sa ma, čo ja tam.

Tak som jej jednou vetou odpovedala: “Však pracujem tu, pomáham v tom centre, nevieš?”

Ona na to: “Jáááááj” – s takým akoby otáznikom na konci. “Aspoň budeš mať prašule.”

Hovorím: “Nie, nebudem mať prašule, robím tam ako dobrovoľník.”

Vyvalila oči, akoby som spadla z Marsu. Keďže som žena, možno z Venuše, neviem – proste akoby som nebola z tohto sveta. Tvárila som sa, že som si to nevšimla. “Však príď na kávu hore,” pokračovala som, pričom po včerajšej skúsenosti, ako ju to zaujíma, som nečakala na odpoveď a pobrala som sa na nákup toho, pre čo som dolu zbehla.

Ako som zašla, započula som uštipačnú poznámku: “Ak zaplatíš, Inga.” A smiech.

Mala som pocit, keďže stíšila hlas, že nechcela, aby som to počula ja, ale len ľudia v jej blízkosti. Pokladník a jedna pani.

Do mňa ako sa hovorí, sto čertov. Alebo spravodlivý hnev. Pred pár rokmi by som si zahryzla do jazyka, no už si nie vždy hryziem. Zhlboka som sa nadýchla a v sekunde mi prebleslo hlavou, či mi stojí za to, niečo povedať. Stojí! Však som bola pri tom. Zakričala som na ňu. Zlostne, cez zuby.

“No, nezaplatím!  Dáška, pracujem tu ako dobrovoľník, nemám Ti hádam platiť ešte aj kávu!”

Niečo zašomrala. Tak, aby som nerozumela, no to som už asi ani nechcela rozumieť, pretože by som ju uhryzla.

Kedysi by som možno kávu zaplatila. Aj si zahryzla do jazyka. No teraz nezaplatím. Pracujem tam, pomáham, bola som tam pred otvorením, aj počas. Pomohla som, viem že málo, ale pomohla. Viem, aké to bolo, a je ťažké. Čaká nás boj o prežitie. Boj o zákazníka. Tvrdá práca. A viem, že na takýchto uštipačných ľudí ešte natrafím. No naštvalo ma to. Pretože to vyznieva ako urážka ľuďom, ktorí sa pokúsili o niečo úžasné.