ĽudiaĽuďom.sk Blog

Kde bolo tam bolo, bolo jedno veľké modré nebo, na ktorom v noci svietili
stá milióny hviezd s mesiacom vedno.  Miesto, kde noc v deň premieňalo
slnko svojím svitom a k životu prebúdzalo celý kraj. Miesto, ktoré
volalo sa Zem.
Ranná Pútnica bola zdanlivo celkom obyčajnou mesačnou pútnicou, ktorá
putovala po oblohe spolu s mesiacom. Bola nebeskou hviezdou, sprevádzajúcou ľudí ich rannými  cestami do práce alebo z práce. Do snov, alebo zo snov.
Pozerala na svet, ktorý sa prebúdzal pod jej krokmi oblohou a milovala ho
rovnako, ako nebo samotné. Ona mizla každé ráno v slnku.  A objavovala sa
vždy,  keď večer pohaslo a odkladalo sa k spánku. A každé ráno predtým,
než sa celá stratila v jeho lúčoch, pomáhala slnku budiť  ospalých
sedmospáčov. Putovala oblohou ako večnosťou. Svoj osud prijala ako
stanovený poriadok  a nebeský rád. A držať sa ho ona musela rovnako, ako
neba samotného. A nikdy si neúfala. Bola hrdou hviezdou, v tvári ktorej
odrážal sa mesačný svit, sprevádzajúci námesačníkov ich snami.
Rokmi putovania a krásneho blúdenia sa jej však začínalo zdať, že svet
ktorý poznávala pri svojej púti, pod jej nohami akoby pohasínal, temnel.
Zdalo sa jej,  že s  každým prebudeným sedmospáčom, prebúdzalo sa
zvláštne zlo. Zlo, ktoré sa ako tieň plaziaci odnikiaľ a nikam, priplietlo
pod nohy rovno jej samotnej.  Akoby jej nestačilo, že každé ráno sa ona
celá, celučká strácala v slnku. Ešte sa jej začínali zmocňovať aj
nepozvané  tiene, obavy a tušenia. Nevidela jeho tvár, tvár “zla”, ktoré
pociťovala. Lebo zlo svoju podobu a ani tvár nemalo. Odrážalo sa však v
tvárach  a v srdciach ľudí, ktorých ona prebúdzala k svetlu.  Ľudia sa
prestali usmievať, mračili svoje tváre a vstávanie sa pre nich stávalo
nepohodlným. Mnohí sa už preto rozhodli, že sa zo sna ani budiť nedajú. A
bolo im už úprimne jedno, ak by bol ten ich sen hocijako zlý, alebo
egoistický,  ak bol prijateľnejší  ako realita, do ktorej sa mali
prebúdzať.  Ranná pútnica začínala mať pocit, že sa stáva nepotrebnou.
Obávala sa, že ju ľudia prestanú mať radi. Odmietnu ju a ona zhasne
nedajbože v tme a s ňou by mohla potemnieť  hádam aj celá
obloha….”ách”…povzdychla si zadumaná hviezda.  A čo ak by sa také niečo
nedajbože medzi ľudmi rozšírilo? Ved to by bola hotová pandémia?” A taká
zloba by mohla priviesť záhubu aj na celé nebo….”ách”…  A nebolo jej to
veru jedno. Cítila však, že samotná nič nezmôže. A tak… obrátila svoju
pozornosť priamo k nebu . Veď tých zlých sedmospáčov si už museli na nebi
iste všimnúť. Alebo si ich, okrem nej, nevšimol na celom hviezdnom nebi
azda nik ? “…Haló nebo ?  … spíš ???…”  …opýtala sa Ranná Pútnica v
jedno ráno, keď sa mesiac so slnkom striedal na oblohe.  …”Haló, nebo,
spíš? Ba či nevidíš?” …zopakovala hviezda svoju otázku k nebu …” V
ľudoch prebúdzajú sa chmáry a nevrlosť. Obávam sa preto právom, že
odvrátia od neba svoje tváre. Že postavia sa chrbtom k nebeským hviezdam.
Že obrátia sa chrbtom k nám… ….”Vidím aj počujem”… Ozval sa
neviditeľný, ale príjemný hlas. Obzrela sa za hlasom, ale nikoho však
nevidela. “Nie, nie je mi to jedno.” Odpovedalo jej slnko.   “Ja len ešte
spím, keď ty už si dávno v práci. Vídavam ťa len v okamihoch, keď sa vo
mne celá strácaš. Vidím a viem. Do ľudských snov  a spánku vkrádajú sa
tiene obáv. Ľudí začala trápiť prázdnota ich dní. Všednosť zmenila sa na
šedivosť  a šedivosť na chmáre, ktoré posadli a zatemnili ľudské mysle. Sny
stali sa krajšie ako realita života. A ty? Hľadáš odpoveď na otázku, čo
sa s tým dá robiť. Budíš ich zo snov už celú večnosť, ako vidím, tak  čo
keby si pre zmenu skúsila prebudiť v ľudoch aspoň jeden pekný sen. Sen,
ktorým by mohli ľudia znovu ožiť. Sen, ktorý  premenil by šedivú fádnosť na
farebnú dúhu. Rozjaril tváre ľudí a prinávrátil ich ceste životmi, ako aj
ich vstávaniu zmysel a naplnenie?
Ten nápad sa Rannej Pútnici zdal byť tak jednoduchý a krásny, že ho
prijala za svoj. Trochu sa však zarazila nad svojou náhlivosťou. “Veď
dobre, skúsiť to môžem, lež neviem ako… ”
A hlas jej odvetil: “Skús nájsť medzi všetkými sedmospáčmi jedného takého,
ktorý ešte neprestal snívať o kráse. A keď takého nájdeš, aj sama prídeš
na to, ako ten sen prebudiť. Tvoje žiarivé srdce ťa povedie za snom, po
ktorom vo svojej hviezdnej podstate túžiš  aj ty. Povedie ťa tvoje srdce.”
A tak sa Ranná Pútnica vydala na neľahkú cestu ľudskými snami. Poznala ľudí
a ich sny ju už preto neprekvapovali. A prešla ona hádam celým šírym
krajom, keď tu zrazu priplietol sa  jej pod nohy jeden obzvlášť zaspatý
sedmospáč “Myšiak”. Ľudia o ňom vraveli, že je najzaspatejší sedmospáč v
celom šírom kraji. Počula o ňom, že on vraj dokonca niekedy spí nielen v
noci, ale aj cez deň. Ba niekedy sa mu vraj sníva aj s otvorenými očami.
“Zvláštny chlapec tento Myšiak”. Pomyslela si Ranná Pútnica a rozhodla sa,
že mu začne do tých jeho snov potajme nakúkať. Len aby zistila, o čom tak
intenzívne sníva. Nebolo to však až také jednoduché, akoby sa sprvoti
nazdala. Lebo Myšiak jej záhadnú prítomnosť vycítil a jeho sny menili sa s
jej príchodom a žiarivou prítomnosťou. A čím viac sa snažila len nenápadne
preniknúť, tým viac sa stávala súčasťou snov, do ktorých vchádzala. Chtiac
– nechtiac zašla až tak ďaleko, že si už ani nestíhala v nebi vymýšľať
výhovorky o tom, prečo sa jej ráno nechce vstávať do práce tak, ako
zvyčajne. A prečo niekedy už vôbec nechodí spávať tak, ako sa patrí. Darmo
sa snažila vykrúcať, nebo už vedelo, akou cestou sa Ranná Pútnica vydala.  A
nemalo jej to za zlé.  Aj keď ona sama tomu, čo sa s ňou deje, ešte stále
celkom neverila.  Menila sa zo dňa na deň priam pred očami nebeských
kolegov. Stávala sa akoby hmotnejšou. Priťahovaná gravitáciou zeme a
túžbou, ktorá ju napĺňala. Bolo to viditeľné až tak, že svoju premenu
už nemohla utajiť, ba ani schovať za svoju hviezdnu svätožiaru. A tak
… začala hviezda pomaly a celkom “nenápadne” padať …a padala….a
padala…až sa čudovala sama sebe, že sa vôbec tomu pádu nebráni. Verila
túžbe, ktorá ju priťahovala k zemi. A verila aj svojmu snu. Až v jednu
krásnu zimnú noc … v dobe, keď ľudia nechceli už vstávať v ústrety novému
dňu a prázdnota opantávala ich mysle rovnako ako chlad ich srdcia… sa na
hviezdnej oblohe objavil krásny záblesk svetla padajúcej hviezdy… Nebol
krátky, bol  priam večný.  A bol tak silný, že rozžiaril celú nočnú oblohu.
A tá žiara bola tak prenikavá, že prenikla aj do najtemnejších kútov kraja
a ľudskej mysle. Naplnila všetko svetlom a prebudila celý, celučičký kraj.
A padala…a padala…bez pomyslenia na to, ako dopadne…padala snáď
večnosťou, keď jej pád zrazu stlmila náruč Myšiaka, ktorý ju chtiac , či
nechtiac pritiahol až z neba na zem. Nedopadla preto na tvrdú zem, ako
hasnúci kus kameňa. Vlastne ani neopustila nebo, akoby sa bola sprvoti
nazdala.  Jej nebo ju už totižto čakalo dole na zemi. A tak sa Ranná
Pútnica stala prvou hviezdou, ktorá kedy spadla z neba na zem a prebudila v
ľudoch svetlo. Bola prvou, nie však poslednou. A po nej  ju nasledovali aj
mnohé, mnohé iné hviezdy, ktoré sa kedy priplietli do snov sedmospáčom na
zemi.   Stala sa prvou najjasnejšou hviezdou, ktorá sa kedy rozhodla kráčať
po zemi  a  priniesla na zem kúsok neba. Bol to jej osud? Kto vie…?
Možno nám raz mesiac a slnko na tú otázku odpovie…
=)