ĽudiaĽuďom.sk Blog

Mama, otec a deti.

To je klasická rodina. Aj keď čím ďalej, tým viac rodín je bez otca. Vlastne otec je, ale inde. A niekedy je inde aj mama. Ale o tom som teraz nechcela písať.

Čím „viac si pamätám“, tým častejšie sa zamýšľam nad minulosťou, porovnávam s prítomnosťou a premýšľam nad budúcnosťou.

Rodičia sú základ rodiny. My sme boli deti chudobných rodičov a vážili sme si ich, tak ako aj všetkého, čo sme od nich dostali. Aj maličkostí. Nerobili medzi nami rozdiely, boli sme rovnocenní. Tak je to aj vo väčšine rodinách. Dávali nám toľko, koľko si mohli dovoliť. Ale lásku všetku. Myslím, že s nás vychovali čestných ľudí. So zmyslom pre rodinný život, spravodlivosť, zodpovednosť. V rámci svojich možností sa snažili, aby sme sa v budúcnosti mali dobre. A pomáhali nám, dokedy mohli, aj keď už sme mali vlastné rodiny. Aj keď všetko v tých rodinách nebolo tak, ako si predstavovali. Veď každý máme iné predstavy, iné priority, iné zmýšľanie. A nie v každej mladej rodine sa veci vyvíjajú podľa predstáv. Ale boli sme ich deti a deťom treba pomôcť, poradiť. A dieťa, aj keď veľké, tú pomoc a „pofúkanie boľačky“ rado príjme. Ostali sme súdržná rodina, aj v čase, keď sme mali už vlastné rodiny. Je síce pravda, že sme len dve sestry /brat zomrel v mladom veku/ a dohoda je ľahšia ako v rodinách viacdetných, ale poznám viac prípadov, že sa „nemusia“ aj 2 súrodenci. Hlavne po smrti rodičov. A niektorí aj pred smrťou. Dôvod? Dedičstvo.

Naša mama zomrela pred 25 rokmi. Keď ostal otec v dome sám, rozhodli sme sa s mojou rodinou presťahovať na rodičovské. Pred dedičským konaním otec navrhol, aby bol celý dom prepísaný mňa.  V tom čase /ešte pred revolúciou/ to bolo tak, že pozostalí si sami udali hodnotu majetku, Miestny národný výbor to odobril a to bol právoplatný doklad aj na poplatky v dedičskom konaní. A tak to bolo aj v našom prípade. A aby sa dedičské konanie nemuselo platiť aj po otcovej smrti, preto to zariadil tak, že on aj sestra sa vzdali dedičstva po mame v môj prospech a svoju polovicu prepísal na mňa. Samozrejme, že „odhad“ bol menší, ako skutočnosť, boli sme si toho vedomí. Nebolo to ale poza chrbát mojej sestry. ÚSTNA DOHODA so sestrou bola, že jej dedičský podiel, zvýšený o čiastku, na ktorej sme sa ÚSTNE dohodli, budem vyplácať podľa našich finančných možností postupne.  Slovíčko ústne som zvýraznila úmyselne. Koľko existuje písomných dohôd, ktoré sú potom napádané na súdoch ako neplatné. Len aby niekto dostal viac. Alebo všetko. Ale sestra sa nebála. Verila mi.

Po revolúcii sa pravidlá dedičstva zmenili. Zdraželi pozemky, stavby, zmenil sa spôsob ohodnocovania majetku. Dedičia, ktorí dedili v tom čase, myslím, že to bolo 3 roky dozadu, čo sa týkalo aj nás, mohli otvoriť dedičské konanie a dediť podľa nových pravidiel. Sestra to nevyužila.

A ja som sa snažila čím skôr „dlh“ splácať. O to viac, že sestra tie peniaze potrebovala na zabezpečenie svojho bývania. V tom čase sa nám  /po finančnej stránke/ darilo. Za pár rokov bolo dedičstvo vyplatené. Ja som to brala ako samozrejmosť, nie povinnosť. Až po rokoch som sa dozvedela, aká bola vďačná, ako veľmi som jej vtedy pomohla.

A sestra s rodinou chodili k dedkovi tak, ako predtým, ako domov. Aj keď už som bola „pánom domu ja“. Nič sa nezmenilo. Aj keď sa to môjmu, vtedy ešte manželovi, nepáčilo. „Prečo chodí na orechy, to už je naše. Prečo si berie zemiaky. Prečo…“

Žijú s nami moje vnúčatá, teraz majú 9 a 11 rokov. Keď boli malé, už ani neviem pri akej príležitosti, prišli do spomienky autá. Počítali, koľko máme áut. Napočítali 3 – naše, sestrine aj ich syna. Skrátka, sme jedna rodina, tak je všetko naše.

Keď som asi pred 4 – 5 rokmi bola v najväčšej finančnej kríze, keď mi na živobytie z môjho príjmu pre mňa a dve vnúčatá po zrážkach ostávalo asi 40 €, keď som sa viac a viac zadlžovala, keď som si myslela, že sa z toho asi zbláznim… Kto mi pomohol? Sestra. Aj finančne, aj psychicky. Podržala ma.

V roku 2009 nás navždy opustil otec. A sestra s rodinou tu chodí stále ako domov. Majú kľúče od nášho domu, tak ako aj ja mám od ich bytu, aj chaty.

Vychovávam vnúčatá od útleho veku, aj keď sama som chorá a často musím do nemocnice.  Pomáha mi síce syn, ktorý s nami žije, ale ak treba, kto pomôže? Sestra.

Máme veľkú záhradu, o ktorú sa treba starať. Na nás samých je to veľa. Vždy sme chovali sliepky, máme na to podmienky. Tak ich chováme aj po otcovej smrti. Aj tie potrebujú stálu starostlivosť. Aj keď som v nemocnici. Aj keď som s deťmi na návšteve u ich mamy vo Švajčiarsku a syn má iné plány alebo povinnosti. Kto pomôže? Sestra.

A tak si tu žijeme a gazdujeme spoločne, aj keď rodičia už nie sú tu. Ale by boli určite spokojní, keby videli, ako si tu nažívame.

Zuzka, ďakujem.