ĽudiaĽuďom.sk Blog

Prešlo už celé desaťročie odo dňa, keď som odišiel z pozície hovorcu spoločnosti U. S. Steel Košice.  Prežil som vo VSŽ, VSŽ Holding a neskôr v americkej „dcére“ najväčšieho výrobcu ocele v Spojených štátoch United State Steel Corporation sedem turbulentných rokov. Za môjho pôsobenia boli prezidentmi hutníckeho giganta Ján Smerek, Július Rezeš, Gabriel Eichler i John Harald Goodish. Je to už dávno a preto som prekvapený, že ešte aj dnes ma ľudia spoznávajú. Asi som bol pričasto na televíznej obrazovke. Teraz, keď je jednou z veľkých mediálnych tém na Slovensku avizovaný predaj košických oceliarní, sa Košičania zvyknú dať so mnou do reči na ulici alebo v obchodnom centre a zaujíma ich môj názor. Chcú vedieť, čo sa podľa mňa udeje vo fabrike, ktorá má pre Košice a východné Slovensko bezpochyby kľúčový význam. To samozrejme neviem, ale pamätám si, čo sa dialo, keď prežívali oceliari podobné obdobie neistoty a obáv. 

Bolo to v rokoch 1999 – 2000. Toto obdobie sme začali zablokovanými účtami firmy v bankách, nedostatkom surovín na skládkach a reálnou hrozbou, že zamestnanci budú musieť ostať doma za 60 percent mzdy. Veriteľské banky, politici, akcionári a odborári mali v rukách osud fabriky, ktorá zamestnávala v tom čase spolu s dcérskymi spoločnosťami približne 26 000 ľudí a po Železniciach Slovenskej republiky bola druhým najväčším zamestnávateľom v krajine. Situácia firmy sa neustále menila, tlaky rôznych záujmových skupín ju fakticky aj mediálne rozvirovali takým spôsobom, že zamestnanci nemohli reálne vedieť, na čom sú.

Doslova nevedeli dňa ani hodiny a každú chvíľu čakali, že im nadriadení povedia, že je koniec a oni prídu o prácu. Protichodné vyhlásenia, domnienky, polopravdy a lži, ale aj reálne a objektívne úsilie o stabilizáciu firmy, jej reštrukturalizáciu podľa štandardných pravidiel, ktoré sa v takýchto prípadoch osvedčili všade na svete, len na Slovensku ich mnohí spochybňovali a príprava košických oceliarní na vstup strategického investora, to všetko charakterizovalo dva roky boja za záchranu a ďalší osud oceliarní v Košiciach. Fabriky, ktorá bola ako prvá z bývalého socialistického bloku prijatá do prestížneho európskeho a neskôr i svetového spoločenstva špičkových výrobcov železa a ocele. Fabriky, ktorá disponovala skvelými odborníkmi a pracantmi. Mnohí z nich v nej prežili celý profesný život a znamenala pre nich viac ako len areál s plochou sedem krát tri kilometre, s desiatkami komínov, s chladiacimi vežami, vysokými pecami, konvertormi a valcovacími linkami.

Napriek tomu, alebo možno práve preto, si ľudia akoby viac vážili to, že v tom neistom období ešte mali prácu. Že brány továrne ostávali pre nich stále otvorené a oni dostávali za svoju prácu načas mzdu v plnej výške. Preto, keď vstupovali do areálu fabriky, boli podvedome obozretnejší, viac dbali na bezpečnosť, na samých seba i jeden na druhého, takže za tieto dva prelomové roky záchrany, stabilizácie a novej perspektívy pre VSŽ sa vo vysoko rizikových výrobných prevádzkach hutníckeho cyklu nestal jediný smrteľný alebo ťažký pracovný úraz. Tento fakt som si uvedomil až s odstupom času. Vtedy, keď vstúpil do hutníckej časti VSŽ strategický investor a ľuďom definitívne spadol pomyselný balvan zo srdca. Prestali sa obávať o prácu a tým akoby sa prestávali obávať aj o svoje zdravie a život. Začali sa znova, teda v takej miere ako pred rokom 1999, vyskytovať smrteľné a ťažké pracovné úrazy. Napriek tomu, že noví majitelia kládli bezpečnosť na prvé miesto a robili všetky možné opatrenia, aby eliminovali výskyt pracovných úrazov, v hlavách zamestnancov sa udialo niečo, s čím si museli poradiť len oni sami, ale v dôsledku akéhosi uspokojenia sa im to veľmi nedarilo.

Platilo teda staré múdre, že všetko zlé je na niečo dobré. Spomenul som si na potvrdenie tejto pravdy spred desiatich rokov práve teraz, keď košickí oceliari opäť žijú v neistote a sú vystavení množstvu hodnotení, analýz, predpovedí a očakávaní rôznych vševedkov v masmédiách, ktorí už dnes vedia, že sa bude vo veľkom prepúšťať, že o prácu prídu tisíce ľudí, že Košiciam a východnému Slovensku hrozí sociálna katastrofa, že z regiónu na okraji záujmu sa stane niečo na spôsob mesačnej krajiny… Som presvedčený o tom, že aj tentokrát táto zložitá a len dočasne neistá situácia oceliarov v Košiciach viac zomkne, hlbšie si uvedomia medzi sebou i vo svojich rodinách, aká dôležitá je pre nich práca, dajú si na seba väčší pozor a nič zlé sa im v práci nestane. A keď toto obdobie prekonajú, verím, že opäť so šťastným koncom, tak už nikdy nezabudnú na to, aké to je, keď človek nevie, či bude mať zajtra prácu. Lebo tento pocit som zažíval s nimi pred tými dvanástimi rokmi a viem, aké je ťažké žiť v neistote a obavách o živobytie. O svoju rodinu, deti, blízkych. Prajem košickým oceliarom a nám všetkým, aby takých chvíľ bolo v našich životoch čo najmenej. A ak sa aj vyskytnú, tak nech majú šťastný koniec. Ako vtedy, v roku 2000, ako teraz, možno už v roku 2013.