ĽudiaĽuďom.sk Blog

 

Prečo „opäť“? Nuž preto, lebo v máji t.r. som o niečom podobnom písala v tomto článku   https://blog.ludialudom.sk/zdalo-sa-mi-ze-sa-mi-sniva/

Poznáte to? Zavolá Vám pani a milým hlasom sa Vám prihovrí. Asi takto: Som Anička Mrkvičková zo spoločnosti…a práve Vy vyhrávate od nás darček…

Ďalej už to poznáte. Názov tej spoločnosti mi však nič nehovorí, preto hneď odpoviem, že nemám o „výhru“ záujem. Mohla by som telefón hneď zložiť, ale dívam sa na to aj z inej stránky. Tie dámy si tiež len robia svoju prácu. Musia z niečoho žiť. A  preto telefonát nepreruším, a slušne sa ospravedlním, že tovar, ktorý som vyhrala, nepotrebujem. A pre nedostatok času ani nemienim organizovať doma žiadne akcie….

Zrejme ich  „výhercovia“ ani nepustia k slovu a telefonát prerušia. Asi preto sa mi už stalo, že sa predstavili ako spoločnosť Orange. Asi to znie dôveryhodnejšie. Že prebieha taká a taká akcia …..A Vy ste vyhrali…. Po skončení telefonátu som zavolala do Orangeu /neviem, či som ten výraz správne napísala, my sme sa učili len ruštinu/ a tam mi povedali, že o žiadnej takej akcii nevedia.

Asi pred 2 týždňami mi zavolala pani a milým hlasom sa mi predstavila. Jasné, že meno som si nezapamätala, neprikladala som tomu žiadny význam. No po chvíli som spozornela, keď som začula slová: „som s organizácie muskulárnych distrofikov…“ Vôbec neviem, čo mi prvé prebehlo mysľou. Ale viem isto, že mi toho prebehlo v krátkom čase veľmi veľa.

Pár dní pred týmto telefonátom som  dostala zásielku vianočných pohľadníc z Nakladateľstva umelcov maľujúcich ústami a nohami s priloženým šekom. Požadovanú sumu som zaplatila a tým som ich podporila.

Neviem, čo mi skôr zišlo na um. Či to, že sa niekto schováva za názov ich organizácie, alebo to, že aj táto organizácia sa chce pripomenúť a oslovuje ľudí so žiadosťou o pomoc. No po chvíli mi nabehla husia koža.

Určite som nepočula všetky jej slová. Lepšie povedané, počula, ale dostatočne nevnímala. Lebo dá sa všetko vnímať, keď Vám v hlave behá tisíc iných myšlienok? Ale ani jedna z tých možností, ktoré ma napadli, to nebola. Ani sa nikto cudzí nepredstavil v mene tej organizácie, ani peniaze nepýtali. Tá milá pani / Andrejka Madunová – predsedníčka OZ /  pokračovala: “Rozhodli sme sa prispieť Vám a Vašej rodine výťažkom z tomboly na celoslovenskom stretnutí distrofikov v Piešťanoch. Zo 4 výziev z portálu ľudia ľuďom, za ktoré sme hlasovali, Vaša dostala najviac hlasov. Možno sa pýtate, prečo nedáme našim členom. Ale aj nám pomáhajú cudzí ľudia,  prečo by sme nepomohli aj my.“ Asi toľko.

To už moje myšlienky boli ukľudnené a mohli sme sa dohodnúť na spôsobe i čase odovzdania daru. Dohodli sme sa na 20.11. Netrvalo mi veľmi dlho, aby som sa rozhodla čo týmto dobrým ľuďom ako pozornosť priniesť. Jasné, že som si o ich organizácii niečo prečítala a po zistení, že v sídle organizácie majú aj chránenú dielňu s asi 10 pracovníkmi, upiekla som im tortu.

Bola som veľmi milo privítaná a pohostená . Rozprávali mi o svojej činnosti, radostiach i starostiach. V ten deň sa chystali na oslavu polročného „výročia“  otvorenia chráneneho pracoviska Café Luxor, na ktorú boli pozvaní. Pozvali aj mňa. S radosťou som pozvanie prijala. Aj kvôli tomu, že ako hosť bol na tejto akcii Milan Lasica. Moderovala K. Brychtová. No nechajte si ujsť takú príležitosť!

Ešte musím dodať, že okrem sumy z tomboly som dostala peňažný dar v obálke od darcu, ktorý si prial ostať v anonymite.

Ďakujem Vám, distrofici.