PATCHWORKOVÝ VANKÚŠIK
Mala som dve hodiny len pre seba. Čosi také sa mi už dlho nestalo. Nenapadlo mi nič súcejšie a nič múdrejšie, ako sa prebehnúť po obchodoch. V ruke som stískala peňaženku, v ktorej som mala kvartálnu odmenu. Nemusím o nej hovoriť nič manželovi, napadlo mi, no myšlienku som rýchlo zavrátila. Nedokážem klamať. Možno v maličkostiach. V duchu som si premietla poslednú milosrdnú lož, pri ktorej som zaklipkala očami, keď sa ma spýtal na bledomodrý nohavicový kostým.
– Blázniš? Ten mi visí v skrini už dobré tri roky, len som ho neobliekla. Nespomínaš si, veď sme ho spolu kupovali? – nanucovala som mužovi myšlienku nielen o jeho nadchádzajúcom vákuu v pamäťových bunkách, ale aj to, že som čosi zhodila z váhy. Len začudovane pokrútil hlavou a nič viac nepovedal. Môj muž je totiž taký. Nekomentuje čo nemusí. Neznáša prieky a spory, a preto si už dvadsaťsedem rokov tak rozumieme. A za to, aký je, pomyslela som si, by som mu z prémií mala čosi kúpiť. Niečo, čo by mu oblažilo dušu. Vošla som do obchodíku s malými milými drobnosťami a moju pozornosť upútal patchworkový vankúš. Niežeby z neho skákal meter dvadsať, ale ak kúpim tri, jeden mu môžem prepustiť, vírilo mi hlavou.
– Jeden stojí dvadsať euro, – informovala ma milá predavačka, ktorej sa na tvári musela už v detstve usadiť dobrota duše, – s výplňou o tri eurá viac.
– Vezmem len jeden, – usúdila som, keď som si prepočítala, koľko stojí ručná práca. Poduška s rôznofarebnými postrihanými zvyškami látok a zošitými najprv ručne, potom na stroji, ma uchvátila.
– A to si prečo kúpila len jednu? – spýtal sa môj muž a ja som od radosti podskočila. Ktorá žena má takého chápajúceho tvora vedľa seba, blahorečila som mu a zoširoka sa na neho usmiala.
– Ak sa ti páči táto, ladená do červena, je tvoja. Ja si odskočím zajtra do malého obchodíka s malými drobnosťami v centre mesta a kúpim si ladený do zelena.
– Ale ho, prosím ťa, najprv oper, nechcem si klásť hlavu a tvár na podhlavník, ktorý prešiel x rukami, dobre, miláčik?
Prikývla som a vošla do kúpeľne. Šiesty zmysel mi nahováral, aby som bielo-červeno-zelenú patchworkovú poduška len osprchovala vlažnou vodou. Bála som sa pridať teplejšiu a hneď, ako sa spustil prúd vody na ňu, som pochopila. Červená farba púšťala a ja som stŕpla hrôzou.
– Zajtra ho pôjdeš vrátiť. Preboha živého, dvadsať euro, to je šesťsto korún, – prepočítaval manžel stále na koruny aj po rokoch po zavedení eura, – a taký šit! – nálada sa mu riadne zmenila. Rozložila som sušiak a vankúš naň položila, aby nevisel za uši a voda nestekala do látky. Ale červená farba sa s agresivitou vliala do bielej a narobila v látke škaredé fľaky. Vedela som, že keď sa vankúš vysuší, bude to ešte horšie. Začala som zhľadávať účtenku a keď som s ňou a už suchým podhlavníkom na druhý deň vošla do malej predajne, predavačka zdúpnela.
– Veľmi ma to mrzí, to sa nám ešte nikdy nestalo, – povedala a hneď vytiahla mobil z kabelky, aby zatelefonovala žene, ktorá patchworkové podušky šila. Jej hlas bolo počuť na celú malú predajňu, aj keď predavačka mala mobil pritisnutý k uchu.
– To je nezmysel, – kričal ženský hlas, – každú látku vždy zvlášť periem, kým začnem šiť. Zákazníčka musela vankúš prať v pračke na vysokej teplote, – začula som a prudko krútila hlavou, akože ja nie, nie som blázon, aby som robila takú somarinu. Ale žena na druhom konci, aj keď jej predavačka oponovala, sa ďalej srdila, – a načo ho vôbec prala!? … sa pýtam.
A to ma vystrelilo do zlosti a do pozoru. Cítila som tikanie v záhlaví.
– Pozrite sa, peniaze za vankúš musíte vrátiť do predajne, pani Neviemaká, my si nemôžeme dovoliť takto sklamať zákazníkov. Pochopiteľne, že ho pani zákazníčka oprala, lepšie povedané, len ho opláchla v letnej vode… nie, nie v pračke, už som vám to vysvetlila… nie je to jednorazový vankúš, to musíte uznať… jednoducho sa to stalo a my to musíme vziať na seba. Ja zákazníčke vrátim peniaze a vy, verím, mi vrátite to, čo ste si za ušitie vankúša od nás včera vyúčtovali.
Naťahovanie s pani šičkou trvalo dobrých pätnásť minút. Strácala by som trpezlivosť, keby som nesledovala dobrotivé oči a svätý pokoj v tvári predavačky. Ani raz nezvýšila hlas, každú vetu len konštatovala. Netušila som, ako sa tie dve nakoniec dohodli, no keď zrušila hovor, usmiala sa na mňa a krátko pokrútila hlavou.
– Ešte raz nám to prepáčte. Mrzí ma, že ste museli sem merať cestu. Peniaze vám vrátim, – povedala a vytiahla zo svojej kabelky peňaženku.
– Vy mi chcete dať vlastné peniaze?
– Isteže. Je to moje riziko. A môj obchod. A ja by som bola veľmi nerada, keby ste sa k nám už nechceli vrátiť.
– A čo ak vám tá pani peniaze nevráti a pre reklamovaný vankúšik si ani nepríde? – zvraštila som obrvy. Predavačka sa znovu milo usmiala a akomak si vzdychla.
– Tak s vankúšikom budem utierať prach, ale ja budem mať svedomie voči vám čisté, – povedala a podala mi dvadsať eurovú bankovku. Netuším, ako sa tie dve nakoniec pokonali, no do tej predajne budem rozhodne často chodiť, pretože okrem milých drobností tam bezplatne dávajú aj milý úsmev. A ten sa dnes akosi, bohužiaľ, nenosí, aj keď zo všetkého najväčšmi, poteší.
– Apropo, miláčik, čo keby som do predajne zajtra zašla a kúpila tam hnedo-oranžovú keramickú misku. Vskutku je krásna.
– A treba nám ju? – spýtal sa pragmaticky môj manžel.
– Netreba. Ale vyrobili ju ruky z chránených dielní, – odvetila som a môj muž sa chabo pousmial a s privretými očami súhlasne prikývol. Jediné čo ma mrzí, že som to neurobila hneď, keď som v predajni s maličkosťami našla takú veľkú vec, akou je obyčajný úsmev.